proti Afganistanu vrazili svetovým médiám temer monotematický profil, v ktorom sa domáce udalosti - azda bez výnimky nejakej krajiny - stratili na vedľajšej koľaji. I to je jedna zo zmien, ktoré naštartoval tragický 11. september. Také čosi nebolo ani v čase vojny v Perzskom zálive, ani neskôr pri kosovskej invázii NATO. Svet sa zachvel, zdanlivé istoty doterajšieho usporiadania zmizli vo zvírenom prachu padajúcich mrakodrapov WTC.
Pravda, radno udržať chladné hlavy a nepanikáriť. Ešte sa naozaj nedá určiť, koľko reality a živého obsahu zostane z dramatizácie a pátosu vzletných fráz. Faktom je, že ohľadom spôsobu informovania o tragédii sa už priamo z kruhov významných mediálnych teoretikov ozývajú veľmi silné výčitky až pohoršenie. Predovšetkým smerom k CNN, ale aj všeobecne - kritizujú sa práve nesmierne silné výrazy a tiež to, že novinári v údese nad ruinami a tisícami obetí stratili kritičnosť a fungujú ako hlásne trúby vlád, najmä USA.
Je možno múdre sa preto zastaviť a v hlavách trochu vypratať. Celkom iste sú premrštené exaltované výkriky o (tretej) svetovej vojne. Toto je čistý nezmysel, nezávisle na tom, že vojenský úder USA minimálne na Afganistan je už asi neodvratný. Ale aj keby USA, prípadne so spojencami (skoro isté je, že Briti sa priamo vojensky zapoja), zasiahli voči viacerým krajinám tohoto regiónu, vždy pôjde iba o lokálny konflikt. Technologická prevaha USA a NATO je taká absolútna, že eskalácia je naprosto vylúčená.
Takisto je úplne scestné hovoriť o začiatku vojny civilizácií. Nielen kvôli silovej nerovnováhe, ale jednoducho preto, lebo islamský terorizmus sa nesmie zamieňať s celou islamskou kultúrou, tiahnucou sa od Indonézie po západné brehy Afriky. (Na Slovensku mal v tomto duchu vyhlásenie Vladimír Palko, podľa ktorého delenie Západ-Východ je nesprávne a čiara je narysovaná medzi Juhom a Severom.) Samozrejme, nie je vylúčené, že akási vzdialenejšia budúcnosť v takomto vymedzení a konflikte skončí, dnes je však fikciou. Jedným z mnohých dôkazov je postoj pakistanskej, v princípe ortodoxne islamskej vlády, ktorá nielenže sľúbila (vrátane poskytnutia svojho vzdušného priestoru), ale už aj prakticky naplno spolupracuje s USA. Na rozdiel - a to je frapantné, pán Palko! - od oficiálnej Moskvy, ktorej minister ZV Ivanov zatiaľ nechce ani počuť o využití územia krajín postsovietskej strednej Ázie ako bázy proti Ladínovi a Talibanu.
Na strane druhej, niektoré (na prvé počutie) dramatizácie, neradno podceňovať. Napríklad hrozbu opakovaného teroru, a to nielen v USA, ale aj na európskom kontinente. Nesmierne silné formulácie o začiatku novej éry, "letopočte globálneho teroru", atď. majú svoje opodstatnenie dokonca i vtedy, ak nič konkrétneho zatiaľ nevieme. Je možné, že politici touto rétorikou už pripravujú pôdu pre nové bezpečnostné opatrenia, ktoré môžeme pocítiť aj ako oklieštenie niektorých, doteraz samozrejmých, slobôd. Výjavy z WTC, ktoré nám asi natrvalo utkvejú v mozgoch, sú jasnou správou; je lepšie žiť s obavami a prežiť ako sa raz - a naposledy - preľaknúť.
To, pochopiteľne, neznamená, že o prípadných budúcich reštrikciách, napríklad v leteckej preprave, nesmie byť legitímna diskusia. Jednou z najväčších tém už najbližšej budúcnosti sa rysuje práve spor, ktorý bude o to zložitejší, v o čo jednoduchšej otázke je možné ho sformulovať: Želáme si väčšmi otvorenú alebo väčšmi bezpečnú spoločnosť? Ak totiž niekomu ešte nebolo, po 11. septembri 2001 už musí byť každému jasné, že mať oboje zároveň bez obmedzení sa vylučuje.
Bez vnútorného obsahu nie sú ani ďalšie mohutné posolstvá, ktoré odozneli uplynulý týždeň a môžu pripadať ako zveličenia. Majú do seba mnoho napríklad Bushove slová, že to, čo teraz začína, bude zápas dobra so zlom. Sú na vážne zamyslenie najmä pre tých, ktorí sa nestotožňujú so západnou kultúrou a hodnotovým systémom demokratického kapitalizmu a "dobro" v ňom vidieť odmietajú. Nie sme skutočne bez chýb a všetci hriešni a skazení. Ten typ konfrontácie, s ktorým sme sa práve stretli, je však naozaj útokom na celú civilizáciu a neexistuje s ním žiadny kompromis, ak chceme prežiť. Čo je zároveň aj potvrdením ďalšieho veľkého sloganu, ktorý sa pomaly vpíja do krvi: Nálety na WTC a Pentagon neboli iba útokom na USA, ale na nás všetkých.
Padne ešte veľa gigantických výrazov a fráz. Neverme im na slovo, nad všetkými ale podumajme.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
