herec Ľubomír Paulovič. Stretli sme sa náhodou. Ako prezradil, na východ ho pritiahol projekt, ktorý v Prešove pripravuje trojica producentov KV Art Production. Pôjde vraj o folkovú operu s názvom Hodina "H", ktorej libreto a text napísal Miroslav Turčan a on sa jej zhostí ako režisér. Premiéra bude 17. novembra.
Réžii sa vraj venuje aj preto, že je narodený v znamení škorpióna a obľubuje nezávislosť. Do bodky tu platí výrok Kopeckého: "Herec je holka, která čeká na vyzvání do tance." A jemu sa ťažko pretvarovalo. Hoci, vynasnažil sa vždy akceptovať vôľu režiséra. Najviac si rozumel s Vajdičkom a režírujúcim hercom Emilom Horváthom. Odvtedy ako v 96. roku odišiel z Národného divadla, po krátkej prestávke, pôsobil ako umelecký šéf vo zvolenskom Divadle Jozefa Gregora Tajovského. Naposledy si zahral vo filmoch Ako divé husy a v talianskej snímke na motívy Tolstého Vzkriesenia.
Rande sme si dali podvečer v jednej z košických reštaurácií. Na moje prekvapenie Ľubomír Paulovič zjedol naraz raňajky, obed aj večeru. Nie nadarmo sa hovorí: "Hladný ako herec."
Čo vás zaujalo na projekte folkovej opery Hodina "H"?
- Najmä príbeh, ktroý sa odohráva na stretnutí bývalých absolventov konzervatória. Zaujal ma pretože sa spytuje na to, čo sme tu za tých desať rokov prežili, ako rozmýšľame my a ako mladí ľudia. Jedni sa snažia hľadať cesty, iní sú netrpezliví a majú pocit, že to treba vyriešiť hneď. Ale to sa nedá. To je vlastne celý údel Slovenska. O tom by sa ešte stále malo veľa písať a veľa rozprávať. Lebo ide o velikánsky prelom v dejinách, aj v našich životoch.
Robili ste už výber hercov?
- Mám už určitú predstavu o obsadení. Okrem prešovských účinkujúcich sme oslovili napríklad Mariána Slováka, Marcela Palondera, alebo českého Tomáša Bartúňka. Osvedčil sa už v muzikály Dracula.
Máte k muzikálu vzťah?
- Vždy ma ťahalo k hrám, kde je veľa muziky. Či už spievaných vecí, alebo scénickej hudby. A nielen v divadle, ale aj v televízii a vo filme, keďže sa mi pošťastilo režírovať zopár inscenácií a videofilmov.
Hráte na nejaký hudobný nástroj?
- Keď som bol malý, počúval som rozhlasové rozprávky. Zapáčila sa mi najviac jedna - O husliarovi. Bola tam nádherná hudba. Ako päť-šesť ročnému mi to neuveriteľne vošlo do strdca, hneď som povedal mame: Daj ma na husle. Také niečo sa málokedy stáva, lebo obyčajne musia rodičia nútiť deti aby chodili na hudobnú. Ale v ľudovej škole v Topoľčanoch mi povedali, že nemám sluch. Nezaspieval som totiž čisto nejakú pesničku. Ja pritom hudbu cítim neuveriteľne silno.
Čo počúvate doma?
- Vyrástol som na dedine a chodil som aj na dedinské tancovačky. Na týchto odrhovačkách sa dá neuveriteľne dobre vyblázniť, ba aj zbaliť nejaké dievča. Potom na vysokej som sa naučil počúvať aj iné veci. Páči sa mi napríklad Wagner, alebo aj Bernstejn. Počúvam vlastne všetko, čo mi niečo dáva. Ale najprv musím všetko prefiltrovať vlastnými pocitmi, kým sa mi to zapáči.
Čo ste robili keď ste odišli z Národného divadla?
- Venujem sa rodine. Tri roky som bol na voľnej nohe, vlastne na materskej. Som totiž druhý raz ženatý a mám šesťročnú dcéru. A dokonca som bol aj na úrade práce. Iba občas som robil dáke dabingy. Potom som začal pôsobiť ako šéf činohry vo Zvolene.
Prečo práve Zvolen?
- Ponúkli mi miesto a išiel som tam na rok. Bolo to síce ďaleko od Bratislavy, ale celkom som sa zhodol s vedením. Túto sezónu som opäť v divadle Jozefa Gregora Tajovského povereným šéfom.
Váš vzťah k východu?
- Dávno som tu nebol. Naposledy sme tu hrali tuším v 93. roku Chrobáka v hlave. Mám Rád Košice aj Prešov, sú to také malé republiky. Vždy tvrdím, že keby sa niečo malo osamostatniť, tak potom tento región. Zvláštnym spôsobom, cítim sa tu dobre. Len jedna vec ma v Prešove mrzí. Po desiatej večer nenájdeš reštauráciu, kde by si sa mohol v kľude navečerať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
