masívny budík veľkosti menšieho orloja, magnetofón či interesantnú takmer dvojmetrovú "mačku vo vreci". Mnohí predpokladajú, že zabudnuté veci si nechajú železničiari - tí však celý sortiment ukladajú do skladu (nájdené doklady prevezme železničná polícia) a po uplynutí niekoľkých mesiacov, keď sa o veci nik nehlási, pozvú ľudí na dražbu zabudnutých a stratených predmetov.
V závere uplynulého týždňa záujemcovia o dražbu zaplnili jednu z čakární na košickej železničnej stanici do posledného miestečka a mnohí tam vydržali takmer tri hodiny trpezlivo stáť. Medzi divákmi boli mimoriadne aktívni dražitelia - tí potom na odvoz vecí potrebovali v nejednom prípade i dodávku. Ďalšími boli skromní penzisti a sociálne slabšie vrstvy obyvateľstva. Tí privítali, že si mohli za 20 korún kúpiť zánovnú baranicu, za tri koruny celkom dobrý zimník, či dať za obsah tajomne vyzerajúceho ošúchaného kufra (s dámskou konfekciou) 35 Sk.
Dražiteľom bol Martin Gočik, vedúci prepravného obvodu stanice ŽSR v Košiciach - a na fakte, že železničiarom ostal po dražbe úplne prázdny sklad, mal podiel aj jeho šarmantný spôsob draženia, korenený jemným humorom. Prihadzovalo sa po tri koruny k vyvolávacej cene, ktorá dosahovala nanajvýš desaťkorunové maximum. Do 50 Sk mohli účastníci prihadzovať tri, nad 50 Sk päť a nad sto korún po desať. Až na drobný incident, keď morózny starší ujo obvinil jednu z dám, že hľadí ako obyvateľ teľatníka, na čo mu pohotovo zavyhrážala orgánmi činnými v trestnom konaní, vládla síce neľútostne dražobná ale úsmevná atmosféra. A usmievali sa i železničiari - utŕžili vyše 9 000 Sk.
Inak, tou mačkou vo vreci boli úplne nové lišty a ani v igelitkách, ktoré boli najfrekventovanejšou dražobnou batožinou neboli veci na zahodenie - značkové tričko za 10 Sk, to je výhra. A pre pôvodného majiteľa poplatok za našu dennú spolucestujúcu - zábudlivosť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
