Mgr. Uršula AMBRUŠOVÁ, Východoslovenské múzeum v Košiciach
Meditepci, alebo ako ich zvykli tiež nazývať medikováči, zhotovovali výrobky z medeného plechu a to nielen úžitkové, ale aj ozdobné. Jeho kovaním za studena vyrábali hrnce všetkých veľkostí, nádoby rôznych tvarov, panvice, kotle a kotlíky, fľaše, kanvy a džbány, naberačky bez ktorých by sa nezaobišla žiadna domácnosť. Pretože v najväčšom počte vyrábali medené kotle, meditepcov pramene často nazývajú kotlármi. Kotol bol takmer nepostrádateľný, či už v kuchyni alebo v dielni. Aspoň jeden bol vždy vsadený v peci na zásobu teplej vody. Mnohé kotlárske predmety, hoci boli určené k praktickej potrebe, bývali zdobené. Aj umelecké spracovanie prispievalo k veľkej obľube medených výrobkov. Veď farba a lesk medi sa do obľuby sami ponúkali. Kováči medi pôvodne pokrývali medeným plechom aj strechy a rímsy, podobne ako klampiari.
V dielni meditepcov okrem vlastnej suroviny boli najrôznejšie nástroje. Predovšetkým tu bolo množstvo zverákov, kladív veľkých i celkom malých, nože, nožnice, sekery, kliešte, pílky, pilníky, kružidlá, razidlá, sekáče, priebojníky a rôzne druhy kolkov, vrtákov atď. Súbor uvedených nástrojov nemôže byť úplný, pretože zariadenie a výbava jednotlivých dielní sa líšili podľa toho, na aký druh výrobkov boli zamerané.
V Košiciach mali títo remeselníci svoj cech od roku 1557. Meditepec na dôkaz svojej zrelosti a zručnosti mal ako majstrovský kus zhotoviť kotol na vodu a vytepať hrniec. Podľa ich písomných prameňov tovarišovi pri kovaní pásov mohli pomáhať dvaja mladší majstri. Práca na majstrovskom kuse mu nesmela trvať dlhšie ako 14 dní. Po úspešnom zvládnutí skúšky bol tovariš povýšený do stavu majstrovského.
Medzi zručných majstrov patril aj medikováčsky majster Heinrich Schmidt z Bratislavy, ktorý nebol len majstrom svojho remesla, ale aj kultúrne založený človek. Spísal totiž zvyky bratislavských medikováčov, z ktorých je aj ukážka cechovej obyčaje pri prijatí a odchode učňa z dielne.
Prijatie učňa:
Majster: Čo Ťa k nám vedie ?Učeň: Prosím ctený medikováčsky cech o prijatie.
Majster: S úctou, môj milý medikováčsky chlapec, aké je Tvoje pravé meno ?
Učeň: S úctou, Heinrich z Bratislavy.
Majster: Vezme čašu a povie : S úctou Heinrich z Bratislavy, na Tvoje zdravie !Učeň: Nech padne na úžitok !
Pritom zúčastnení klopkajú na stôl a podávajú si ruky.
Majster: Obráti sa na prítomných s otázkou : S úctou, milí učni ako aj tovariši na vandrovke, ak niekto tu chce niečo niekomu (o nikom) povedať alebo sa opýtať, nech to vysloví s rozhodnosťou teraz. Ak nemá nič v tejto chvíli, tak potom nech už mlčí.
Odchod učňa:
Pri odchode z dielne vzal odchádzajúci fazuľu do ľavej ruky a priložil si ju k ľavému uchu. Najstaršiemu tovarišovi podal ruku a povedal : S úctou, ďakujem Ti za čestnú opateru. Ak prídeš dnes alebo zajtra ku mne, urobím to isté. Najstarší tovariš odpovedal : Neďakuj, dával som Ti len to, čo mi káže náš starý zvyk.
Keďže meď vedeli ľahšie ako iný kov, nielen kovať a vyklepávať ale i tepať a tiahnúť, čoskoro sa medikováčstvo rozrástlo do značnej šírky. Došlo to tak ďaleko, že sa nádobky vytĺkali aj z medených mincí, na ktorých bolo badať pôvodnú razbu mince aj po ich zhotovení. Neskôr sa od kováčov medi - medikováčov - začali odlišovať kotlári, zaoberajúci sa zhotovovaním hrubších výrobkov a medikováči, ktorí spracovávali jemnejší plech a robili náročnejšie a ozdobné predmety. Meditepectvo možno považovať skôr za výtvarné než bežné remeslo. V stredoveku vyhotovovali meditepci honosnejšie nádoby, reliéfy, figúry, kostolné bohoslužobné predmety, ako kalichy a monštrancie, svietniky a cennejšie nádoby pre domácnosť. O vysokej úrovni stredovekej medikováčskej práci svedčia nielen kotle vytepané z jedného kusu alebo zhotovené z kovových plechových plátov spojovaných nitmi, ale aj ozdobné medené kovania na drevených vedrách.
Neskôr do širokého sortimentu výrobkov týchto remeselníkov patrili hlavne : medené kotle rôzneho druhu a účelu - tak boli napr. kotle s ktorými sa len chodilo na ryby, zvláštne kotle na varenie rýb, kotle pracie na pranie šiat, kotle kúpeľné tzv. kúpeľné medenice, kotlíky zavesovacie na retiazke nad oheň a pod., vedrá rôznych veľkostí, misy, misky, váhy a závažia, konvy určené na umývanie, do kuchyne patrili tiež liate medené hrnce, mažiare a trojnožky. Vyrábali aj medené ohrievadlá (pri stolovaní sa kládli pod nádoby s jedlom, aby sa uchovalo dlho horúce), ďalej ohrievadlá, ktoré sa napĺňali žeravým dreveným uhlím (tie sa používali na zohrievanie periny pred spaním), pekáče, rôzne plechy na pečenie, formy na torty, mlynčeky na korenie, čajníky, prvé kávovary, medené schránky na kávu, fajčiarske súpravy, ale aj kalamáre, lieviky, rúry, banky, vázy, gombíky, zvonce atď. Medikováči liali tiež svietniky a lustre stojaté i visiace. Z drobných prác zhotovovali nádherné kovania na dosky starých kníh. V 16. storočí zhotovovali prevažne kotle a kotlíky, hrnce všetkých veľkostí, medené fľaše, konvy, konvice a iné kusy k domáckej potrebe. Kotlárov v 16. storočí nachádzame v neveľkom počte aj v iných mestách na Slovensku. Snáď preto, že zriadenie kotlárskej dielne predpokladalo značné náklady.
Medikováči pôvodne pracovali na priame objednávky. Postupne však v 16. a 17. storočí zhotovovali rôzne medené nádoby, ktoré ponúkali a predávali vo svojich krámoch. Výhodnou príležitosťou odbytu medikováčskych výrobkov boli vždy výročné trhy v rôznych mestách a mestečkách, na ktorých sa schádzali remeselníci, obchodníci a obyvatelia z okolia. Súbor medikováčskych výrobkov v celom rozsahu bol prispôsobený mestským a vidieckym odberateľom, ktorí si vyberali tovar podľa svojej náročnosti, potreby a možností. Jednotliví majstri najlepšie vedeli, komu a čo z výrobkov ponúknuť.
Medikováči však neslúžili svojimi výrobkami len domácnostiam. Zhotovovali aj pre iné odvetvia napríklad rôzne destilačné, odparovacie, či iné prístroje a aparáty pre lekárnikov, pivovarníkov a cukrárov.
Medené nádoby boli nepostrádateľnou výbavou takmer každej domácnosti. Cenu riadu vyvažovala jeho trvanlivosť. Považoval sa nielen za úžitkovú záležitosť, ale i za vec určenú pre ozdobu a k reprezentácii. Počet kusov a váha medeného riadu svedčili o zámožnosti a spoločenskom postavení rodiny. Väčšie a honosnejšie kusy sa vešali po stenách kuchyne, aby každému návštevníkovi padli do oka.
Všetky medené nádoby sa vyrábali prevažne v medikováčskej dielni. Výroba hrncov, pekáčov, plechov na pečenie, ale aj náročnejších kusov vyžadovala nielen množstvo času a znalosť štruktúry a charakteru materiálu ale aj značnú dávku fantázie, trpezlivosti a zručnosti, ktorá prechádzala až do majstrovstva. Aj preto si za svojho patróna zvolili podobne ako zlatníci svätého Elígia. Symbolom meditepcov bol džbán s dvoma uchami.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
