zaujme okrem toho, že je zaistený proti napaľovačkám i pestrám komiksovo ladeným bookletom, z dielne karikaturistu Danglára. Čo o novom hudobnom počine, na ktorom si zgustnú zväčša násťročný tzv. punkeri, hovorí sám (prevažne) tvorca skladieb na ňom, to si prečítajte nižšie.
Aký je štvrtý album, dá sa vôbec v neo-punku vymyslieť ešte niečo nové?
"Všetko sa dá, len treba chcieť, no na druhej strane Iné cafe ani veľmi nechce vymýšľať niečo nové. Ideme vo svojich starých šľapajach, na základe ktorých sme si získali kvantum fanúšikov, ktorí od nás ani nič iné nečakajú. Preto budeme robiť to, čo sme robili doteraz."
Vzhľadom na viaceré personálne zmeny za éry kapely našiel si sa už konečne s novými chalanmi i po ľudskej stránke? Teda funguje medzi vami priateľstvo, (aj) vďaka ktorému je Iné cafe úspešné?
"Ja ti neviem presne povedať, celý úspech je jeden veľký koktejl, či už pesničiek, imidžu, alebo sme len boli na správnom mieste v správnom čase. Či sme to my ako osoby, neviem. Je pravda, že v Iné cafe sa už vystriedalo viacero zostáv. S terajšími chalanmi sme sa našli do takej miery, že sme spolu natočili už dve platne pod tým istým vydavateľstvom. Takže v podstate medzi nami fungujú priateľské vzťahy, aj keď sem-tam lezú až do 'ponorky'. Buď sme zavretí v štúdiu alebo v dodávke cestou na koncert. Napriek tomu všetkému sme sa toto leto zobrali a riskli sme ešte i spoločnú dovolenku v Chorvátsku. Občas sa síce naše vzťahy vyhrotia, skočíme si do vlasov, ale je to v rámci normy."
Snažíš sa zabudnúť na oblekový život vo firme, ktorý si viedol predtým. Zasvätil si teda nekompromisne život muzike na veky vekov amen?
"Ľudové múdrosti ako nikdy nehovor nikdy a podobne majú v sebe veľkú časť pravdy. Do rodinnej firmy som nastúpil ako dvadsaťročný, ale muziku som hrával už od pätnástich. Keď to došlo do takého štádia, že sa mi už protivilo počúvať oslovenia typu pán Rohoň, povedal som si dosť. Za ušetrené prachy som si založil malé vydavateľstvo, vydal prvú platňu Iné cafe a potom sa to už rozbehlo. Teraz chcem rozhodne hrať v Iné cafe. Neviem, čo bude potom."
Po festivale v Poprade ste rozprúdili vlnu kritiky v súvislosti so svojim pre niekoho nemiestnym až vulgárnym prejavom, ktorý bol navyše prenášaný priamym prenosom do istého rádia. Neľutuješ to ani s odstupom času?
"Nie. Sme takí, akí sme. Komu sa to páči, ten to berie, komu nie, nech nás nepočúva. Hlavným ukazovateľom pre nás boli fanúšikovia, ktorých tam bolo asi 20-tisíc a nemali problém vykrikovať spolu so mnou, tešili sa a chceli to robiť. Pokiaľ by ma vypískali, nerobil by som to. Myslím si, že úspech Iné cafe je i v tom, že sa neprispôsobujeme tomu, akí máme byť, ale ostávame takí, akí fakt sme. Ľúto je mi akurát rádia, voči ktorému Rada pre retransmisiu asi vyvodí nejaké dôsledky. My sme však v každom prípade natoľko profesionálni, že ešte vieme komunikovať s publikom a rozoznať, čo sa mu páči a čo nie."
Napriek tomu, že si pohltený hudbou, všímaš si aj dianie okolo seba? Ako na teba napríklad zapôsobili udalosti v Amerike?
"Samozrejme, že sa ma ako človeka niečo tak strašné dotýka. Veci by sa nemali riešiť takýmto spôsobom, hoci keby sa Amerika nesprávala a nedala navôkol pociťovať, aká je veľmoc, pravdepodobne by sa to nestalo. Na druhej strane radikálna mentalita arabských národov mi je nesympatická. Som za zlatú strednú cestu."
Nakoľko je pre teba dôležité vyjadriť svoj názor k takýmto až politickým záležitostiam vzhľadom na to, že môžeš ľahko ovplyvniť svoju mladú poslucháčsku základňu?
"V politike je môj názor jednoznačný - všetko len nie Mečiar. Sme apolitická kapela a aj keby išlo o neviem aké veľké peniaze, odmietame všetky ponuky. Raz sa nás pokúšala zneužiť istá strana. Mali sme hrať na výročie 17. novembra, čo sme automaticky prijali. Sám som bol medzi prvými, ktorí oslavovali na námestí štrngajúc kľúčmi pád komunizmu. Keď na poslendú chvíľu vyšlo najavo, kto za koncertom stojí, celé sme to stornovali."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
