netušiaci mnísi stáli zočivoči ľuďom, akých dovtedy nikto nevidel. Zarastení a drsní bojovníci v rohatých prilbách, oháňajúci sa mečmi a sekerami pripomínali vystrašeným božím služobníkom diablových prisluhovačov. Keď dokonali svoje dielo skazy vypálili a vyrabovali lindisfarnský kláštor zmizli záhadní muži tak rýchlo, ako prišli.
Kto vlastne boli títo noční návštevníci a odkiaľ sa vzali? Boli to potomkovia germánskych kmeňov, ktorí žili v nehostinnej Škandinávii, na území dnešného Nórska, Švédska a Dánska. Preľudnenie, nedostatok ornej pôdy, drsné podnebie a znížený výskyt rýb ktoré tvorili základnú zložku ich potravy to sú len niektoré z viacerých faktorov, ktoré prispeli k tomu, že sa Vikingovia začali z pôvodných území sťahovať. Krátko po vyplienení Lindisfarne sa o krutosti Severanov ako v stredoveku nazývali Vikingov na sklonku 8. storočia presvedčili aj ďalšie kláštory v Británii a severnom Francúzsku.
Vikingovia podnikali lúpežné nájazdy na svojich špeciálnych lodiach s provami končiacimi hlavou draka (drakkary). Keďže mali veľmi malý ponor, mohli sa plaviť po moriach i po riekach a vylodiť sa takmer všade, takže sa nemožno čudovať, že precestovali územie od Severnej Ameriky až po oblasť Kaspického mora.
Postupne začali obsadzovať Anglicko, Írsko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, oblasť Pyrenejského polostrova, založili kolónie na Islande, v Grónsku a okolo roku 1000 aj na pobreží Severnej Ameriky, približne v dnešnom New Foundlande. V roku 911 západofranský kráľ Karol III. Prostý dokonca daroval vikinskému náčelníkovi Rolovi územie na severe Francúzska, ktoré sa odvtedy nazýva Normandiou, v preklade krajinou Normanov. Niektoré kmene sa zamerali na prenikanie do východných krajín a doplavili sa až do Ruska a Byzancie. Na čas ovládli bohaté a veľké mestá Kyjev a Novgorod, no byzantský Konstantinopol ich útokom odolal.
Hlavnou útočnou silou Vikingov bola pechota. Diví a neotesaní barbari, ktorí nevedeli, čo je strach, vzbudzovali v predsa len civilizovanejšej Európe veľký rešpekt. Hoci boli Severania v priemere len asi 170 cm vysokí, relatívne malú výšku nahrádzali bojovnosťou a perfektným ovládaním meča, sekery a kopije. V ich šíkoch navyše bojovali aj tzv. berserkovia, šialení psychopati, vyznačujúci sa nesmiernou silou a brutalitou. Spoznať ich nebolo vôbec ťažké. Berserkovia totiž pohŕdali brnením, do boja sa vrhali buď nahí, alebo odetí do medvedích či vlčích kožušín a s obrovským krikom, oháňajúc sa bojovou sekerou. Staré kroniky uvádzajú, že títo šialenci v extáze pred bojom hrýzli svoje meče či sekery a vstupovala do nich nadľudská sila. Vikinskí náčelníci si berserkov veľmi cenili, pretože už len pohľad na nich často na smrť vystrašil nejedného civilizovaného rytiera.
Podľa legiend, hrdinská smrť na bojisku zaručovala Vikingom cestu do neba, ktoré volali Valhalla. Tam sa v spoločnosti krásnych bojovníčok valkýr pretekali vo vyratúvaní svojich hrdinských činov, hodovali a čas si krátili vzájomnými súbojmi. Na všetko dozeral najvyšší boh Odin. Bežne mu prinášali ľudské obete, istý arabský cestovateľ napísal, že videl na konároch stromu sedemdesiat mŕtvych tiel, ktoré Severania obetovali Odinovi.
Asi okolo roku 1030 Vikingovia prestali uctievať svoje staré božstvá a prijali kresťanstvo, takže krvavé obety prestali. Éra Vikingov skončila v roku 1066, keď sa v známej bitke pri Hastingse stretlo vojsko anglického kráľa Harolda Godwina s normanskými bojovníkmi Wiliama Dobyvateľa. V krvavom boji po tom čo Harolda trafil šíp do oka a vzápätí meč nepriateľského rytiera do brucha nakoniec zvíťazili Wiliamove oddiely. Wiliam však, teraz už ako anglický kráľ, prestal udržovať kontakty so Škandináviou a zameral sa na zbližovanie Anglicka s kontinentálnou Európou.
Autor: mk
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
