oblasť na západ od Neapola, neďaleko dnešného prístavného mesta Pozzuoli. Tam sa dal nájsť jemný prášok, ktorý po zmiešaní s vodou zatvrdol. Toto bolo spôsobené vzájomnou chemickou reakciou medzi práškom a vodou. Rimania si cenili hlavne dve vlastnosti betónu: veľkú pevnosť a veľkú odolnosť voči vode. Betón používali tak, že vzniknutú betónovú maltu zmiešali s drobnými kamienkami či úlomkami tehál a naliali hmotu do dreveného debnenia, prípadne medzi vnútornú a vonkajšiu stenu, ktorá tak tvorila debnenie. Rimania používali betón hlavne pri výstavbe kúpeľov, mostov a akvaduktov z ktorých mnohé stoja dodnes.
Tak, ako v mnohých iných odboroch ľudskej činnosti, aj tu so zánikom rímskej ríše začína tisícročné obdobie "temna".
A tak až v roku 1796 vyrobil Angličan James Parker tzv. románsky cement. Priviedol ho k tomu objav Johna Smeatona, že hlinitanové vápna dávajú aj pod vodou tvrdnúcu maltu. Podľa svojho objavu postavil v roku 1774 Smeaton v Eddystone maják. Tak sa znovu v novoveku objavuje stavebný materiál, ktorý sa kedysi bežne používal...
Prvý betónový most bol postavený v Souillac vo Francúzsku v roku 1816. Američania "objavujú" betón pri stavbe Erie Canal v roku 1825. Používajú pritom cement vyrobený z "hydraulického vápna" nájdeného v newyorskom Madisone a na iných miestach v štátoch.
Patent na železobetón si nechal v roku 1855 patentovať francúzsky inžinier Lamblot, ale éra železobetónu začala až s príchodom 20. storočia, kedy začal realizovať svoje diela francúzskej moderny August Perret. Už v roku 1903, pri realizácii obytného domu v Paríži, vytvoril prvý železobetónový skelet. O dva roky neskôr skonštruoval budovu poschodových garáží, tentoraz iba zo železobetónu a skla.
Autor: jv
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
