Sninu, kde predsedal ôsmemu medzinárodnému výtvarnému festivalu. Jeho prítomnosť sme využili na rozhovor.
Vaša najnovšia plastika Zlaté runo je odklonom od tém, na ktoré sme zvyknutí vo vašej monumentálnej tvorbe. Prečo tá zmena?
Grécka mytológia, to je téma, ktorá ma fascinuje už dávno, je úžasné, čo tam všetko je. Prečo by sochár ako ja nemohol svojim myslením zasiahnuť do gréckej mytológie? Preto som si vybral Charóna , Pegasa, Zlaté runo a celý rad plastík, na ktorých v súčasnosti pracujem. Chystám sa siahnuť hlbšie aj do slovanskej a slovenskej histórie, ktorá má tiež množstvo nádherných tém. Dráždia ma najmä mýty. Jednoducho povedané, ja teraz robím, čo chcem. Nikto ma neobťažuje a neprijímam žiadne objednávky. Predtým ma to hodne obťažovalo, ale sochár sa nevyhne takým veciam. Nakoniec, jeho talent ho aj zaväzuje, aby dobu, v ktorej žije nejakým spôsobom aj dokumentoval.
To, že vás po revolúcii opečiatkovali ako režimného umelca súvisí s touto vašou filozofiou?
Opečiatkovali ma, ale aj vtedy som vždy robil iba to, čo som chcel.
Teda nesúhlasíte s tým, že ste boli režimným sochárom?
Nie, nebol som služobníkom žiadneho režimu. Vždy som bol slobodným človekom a umelcom. Nebol som nikdy v žiadnej strane a nikdy by som do žiadnej nevstúpil. Aj vtedy som vzal iba tie objednávky, ktoré som chcel vziať. A s tými politickými postavami je to tak, že som k ním nemal žiadny osobný vzťah, ako sochár som ich stvárňoval. A myslím si, že to treba rozlišovať.
Je o vás známe, že ešte aj dnes ste temer každý deň v ateliéri, že neúnavne pracujete. Nie je to vzhľadom na váš vek trochu náročné tempo?
Práveže nie. Celý môj život je tvorba a ráta sa mi iba ten deň, kedy môžem tvoriť. A každý môj deň má už dlhé roky svoj rituál. Prídem ráno do ateliéru, urobím si kávu, zapálim cigaretu, porozmýšľam, lebo nedá sa iba strčiť ruky do hliny a robiť. Ráno ešte neviem, čo budem ten deň robiť, či koláže alebo sochy, ale potom to príde. Začnem robiť a je to vzrušujúce.
Hovorí sa, že umenie je zrkadlom doby a umelci o nej vydávajú svedectvo. Ako zrkadlíte tú súčasnú vy a aké svedectvo by ste o nej vydali?
Vo vzťahu k nej by som robil samú abstrakciu, pretože je to veľký chaos. Je to stará pravda, že umenie je zrkadlom doby, ale dnes to už tak neplatí ako napríklad za renesancie. To je nádherné obdobie, žili a tvorili v ňom najväčší umelci. Vždy s veľkou úctou sa na nich pozerám. Tento mesiac sa opäť chystám do Florencie, znovu si chcem pozrieť Michelangelovych Otrokov, Donatellove diela, to je nádherné, inšpirujúce, nesmrteľné.
Nedávno ste sa stali čestným občanom Sniny. Ako sa v tejto pozícii cítite?
Vynikajúco. Sninu mám veľmi rád, chodím tu už osem rokov ako čestný predseda výtvarného festivalu. Je to krásne a milé mesto, dobrí, príjemní ľudia, nádherné okolie. Je to veľká inšpirácia aj pre umelcov. Nakoniec, prichádzajú tu z rôznych krajín a človek má možnosť sa s nimi stretnúť, spoznávať, debatovať. Za tie roky som tu získal veľké množstvo priateľov a preto sa nesmierne teším na každý ročník festivalu.
Na čom pracujete teraz?
Urobil som trojkompozíciu, jej námetom je karneval v Benátkach. Ide opäť o tému zo 17. storočia. Ináč, na Benátsky karneval chodím každý rok. Trojkompozíciu predstavujú postavy na choduliach. Nemajú nohy, sú jednoducho na choduliach. Kolegovia žasnú ako som na také niečo prišiel, je to tematicky niečo nové v sochárskej tvorbe. Ide o komornú plastiku a každá z troch postáv bude vysoká meter päťdesiat. Túto trojkompozíciu pripravujem pre budúcoročnú výstavu v New Yorku a v Hamburgu.
Patríte k tým málo umelcom z východu, pre ktorých je Amerika otvorená. Americkí kritici vás zaraďujú k významným sochárom 20. storočia.
Všetky noviny už písali o mojej pripravovanej výstave a skutočne Ameriku mám otvorenú od mojej prvej výstavy v New Yorku v roku 1991. Odvtedy som tam mal už dve samostatné výstavy a táto je ďalšia. V Amerike je to tak, že buď sa tam chytíte alebo nechytíte. Tam sú státisíce umelcov. Keď ma tam pozvali, povedal som si, Bártfay čo tu robíš, to je veľká odvaha. Si iba kvapkou v mori. A mal som šťastie.
Možno to nebolo šťastie, ale vaše umenie, ktoré ľudí oslovilo.
Asi to tak bolo, pretože len na vernisáži bolo okolo 500 ľudí. To bolo úžasné.
Odkiaľ čerpáte toľko inšpirácie, toľko vitality, predsa len na budúci rok oslávite osemdesiatku.
Život je taký krátky. Áno, osemdesiatka je tu, ale ja to nejako zvlášť nepociťujem. Iba teraz začínam zúročovať všetky tie skúsenosti, ktoré som po celý život nazbieral. Myslím, že až teraz robím to, čo naozaj som po celý život chcel. Kolegovia mi hovoria, počúvaj Tibor, dokedy si myslíš, že budeš takto v zdraví a plný elánu tvoriť? Hovorím im, že do stovky musím vydržať a potom to mám vyhrané, lebo storočných málo zomiera.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
