lož a podvod v histórii prešovského futbalu.
"Futbalový odbor ŠK Slávia Prešov mal v utorok 23. marca v kaviarni Corso svoju obvyklú výborovú schôdzu. Na schôdzke okrem bežných otázok odboru rokovalo sa aj o príčinách vysokej prehry mužstva v prvom ligovom boji proti OAP Bratislava. Ako sme už písali, Slávia Prešov musela na tento zápas nastúpiť bez Danka na ľavom krídle, ktorý vedúcemu mužstva Slávie Peršov Obrcianovi až v sobotu pred zápasom v Bratislave oznámil, že na zápas nenastúpi. Výbor futbalového odboru ŠK Slávia Prešov uzniesol sa na tom, že pre porušenie hráčskej disciplíny hráča Danka nebude do ligového mužstva stavať ani v ďalších zápasoch a potrestal ho zastavením činnosti na jeden rok. Toto rozhodnutie výboru futbalového odboru ŠK Slávia Prešov treba len schvaľovať, lebo ono prispeje iste len na zlepšenie hráčskej morálky. Dorastenec Danko veľmi skoro asi zabudol na prostredie, v ktorom vyrástol a zo sľubov, ktorými ho do Bratislavy zlákali, zakrútila sa mu hlava. Dnes je kariéra tejto mladej futbalovej primadony, ktorá sa dostala na zlú cestu už skončená, lebo ako dorastenec nebude môcť hrať ani za ŠK Bratislava ani za Sláviu Prešov." Toľko citát z tlače.
Tento hrubý podraz pokladám za najťažší vo svojom živote a verte mi, že po prečítaní článku som sa rozplakal. Dodnes sa mi za to až na pána Jozefa Bednára nik neospravedlnil a preto považujem za povinnosť sa pred ľuďmi aspoň sám rehabilitovať a zmyť zo seba spŕšku výkalov, ktoré boli na mňa vyliaté. Bol som a budem vždy "prešovským futbalistom", ktorý v Prešove vyrástol a nikdy a nikomu svoju úctu voči Prešovčanom nezapriem!!!
V apríli 1954 bol som "zásluhou výborníkov" vylúčený tesne pred koncom školského roka zo 6. triedy Slovenského štátneho gymnázia v Prešove. Dekrét o vylúčení mi podpísal riaditeľ školy pán Trnovský. Porušil som poriadok školy, tak som musel školu opustiť. Napriek môjmu dotazu "výborníci" mi povedali, že môžem so súhlasom riaditeľa futbal hrať a na každý zápas ma od riaditeľa vyprosia. Nestalo sa a Danko bol zo školy von. Život išiel ďalej, no nikoho ani nenapadlo, aby som sa na školu vrátil, aj keď stratením jedného roka, čo sa aj stalo. Nebolo mi do smiechu až do okamihu, keď sa v Prešove v katolíckom kruhu v januári objavil Ferdinand "Gandhi" Daučík, ktorý prednášal tri dni na kurze trénerov. Poznal ma a informoval sa, ako to vlastne so mnou je. Vyrozprával som mu celý môj príbeh a na tretí deň pred odchodom z Prešova ukázal mi lístky do spacieho vagóna a povedal:"Beriem ťa do Bratislavy. Tam školu dokončíš a budeš hrať aj futbal." Nezaváhal som no a doslova som sa z Prešova vytratil.
Až po svojom príchode do Bratislavy som zistil, že som sa dostal do celkom iného futbalového sveta. Tréningy v telocvični, neskôr na ihrisku som bral na smrť vážne. Trénoval som aj sám a tým som sa chcel odvďačiť za svoju záchranu vo futbale. Nepreháňam, keď poviem, že som bol tak kondične pripravený, že som po sebe mohol odohrať aj dva zápasy. K 1. marcu 1943 som podpísal prestup do mužstva ŠK Bratislava. Tým som sa chcel odvďačiť za starostlivosť, ktorá mi bola zo strany bratislavského klubu poskytnutá. Prešov s prestupom od začiatku nesúhlasil, ale ja aj napriek tomu som trval na tom, že ma z Bratislavy nik nedostane. Otec mi veril, že školu dokončím a to bolo pre mňa to najhlavnejšie. Po druhej prehre Prešova a všetkom tom, čo bolo zo strany vedenia mužstva o mne nacigánené, objavil sa v Bratislave v pondelok po zápase Ružomberku pán tajomník Jozef Bedár a vyhľadal ma v hoteli Tatra, kde som bol ubytovaný. Bol to prvý prešovský funkcionár, ktorý so mnou v roku 1943 hovoril a prišiel za mnou so slovami, ktoré si do dnes pamätám: "Milanku, ja dovtedy neidzem do Prešova, kým ty neprídzeš nazad. Bývalý tvuj tréner a spoluhráč Emil Bihary ce čeká v Prešove!!" Tieto slová ma zaskočili a začal som rozmýšľať, čo robiť, oznámil som to trénerovi Daučíkovi a ten súhlasil s mojím návratom do Prešova s tým, že do Bratislavy prídem na skúšky, aby som mohol pokračovať v štúdiu a zahlásim nový prestup k 1. júlu 1943. Bol štvrtok, keď sme spolu odcestovali do Prešova a pán Bednár ma tajne ubytoval vo svojom dome a jeho prekrásna manželka sa o mňa starala. V Prešove nik nevedel, že som sa vrátil, na nedeľu zvolal do kaviarne Korzo výbor a predložil návrh na odpustenie trestu. Všetci zmeraveli: "Dobre, dobre, Jožku, ale Milan kdze je? Odpuščíme mu trest a poobedze budze na hrisku a budze bavic!!" Spolu sme prišli na ihrisko, ľudia nevychádzali z údivu, keď ma videli s ním na tribúne a tak potom sme spoločne išli do kabíny. Znovu som obliekol prešovský dres a možno sa to bude zdať nadnesené, prispel som svojimi výkonmi k záchrane. Bol tu však háčik: 30. mája 1943 sme hrali zápas proti ŠK Bratislava, doma v Prešove sme hoh porazili 4:2, hral som v životnej forme. V pondelok po zápase prišiel do Prešova telegram, aby som sa dostavil na prípravný zápas národného mužstva do Bratislavy. Neveril som vlastným očiam, pretože na zápas proti Chorvátsku už bolo mužstvo určené a teraz toto. I keď som pred prípravným zápasom spal na bratislavskej železničnej stanici, podarilo sa mi ako dorastencovi (v deň zápasu som mal 18. rokov, 5 mesiacov a 18 dní, limit dorastu bol 19 rokov), hrať za národné mužstvo dospelých proti Chorvátsku a streliť aj gól. Všetci prešovskí kuvici, ktorí ma očiernili, urobili zo mňa primadonu s koncom kariéry.Dostali však poriadnu facku. To som až doteraz nevedel, že v trestaní neprestanú, ale budú pokračovať. Hrou v národnom mužstve za pomoci ministrov Macha Čatloša a Siváka som sa vrátil na tú istú školu a štúdium na gymnáziu som ukončil maturitou v Košiciach s vyznamenaním. V uvedenom ročníku som pomohol svojmu materskému mužstvu a stal som sa druhým reprezentantom v histórii prešovského futbalu. No, žiaľ nepoučil som sa z tohto prípadu, pretože aj v ŠK Jednota Košice a ŠK Bratislave som sa stretol s množstvom diletantov. Terajšia podoba v Prešove je čisto náhodná?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
