"kovboj" Zoltán Kočiš, známy aj pod menom Paddy. Jeho kroky opäť povedú do Švajčiarska, kde už v pozícií ošetrovateľa koní bude pracovať druhý rok.
Zatiaľ však oddychuje v Košiciach a ochotne sa s nami podelil o zážitky z konského ranča mimo hraníc našej republiky.
"Minulý rok mi skončila sezóna v septembri a dostal som možnosť ísť pracovať do Švajčiarska. Tak som neváhal a šiel. Pracujem na ranči švajčiarského špičkového drezúrneho jazdca Daniela Ranza, ktorý žije v Zürichu. Mám na starosti kone v nájomnej maštali. Majiteľ Daniel Ranza sa práve v tom čase, keď som tam ja nastúpil, vrátil z Olympijských hier v Sydney, kde reprezentoval svoju krajinu. Skončili šiesti ako družstvo. Jeho kôň, na ktorom v Sydney jazdíl, má hodnotu 50 miliónov mariek, takže aj tá starostlivosť oňho, ale i o ostatné kone je na vysokej úrovni. Napríklad, keď zamrzol betón na ceste medzi maštaľami, museli sme tohto olympijského koňa štyria viesť, každý pri jednej nohe, aby sa náhodou nepošmykol. Ani netuším, ako sa volá, pretože má veľmi dlhé meno. Ale my sme ho volali Black, pretože je čierny. Je to veľmi pekný kôň, šikovný a nadaný na tento šport."
Celkovo je na tomto ranči 30 koní. Paddyho prácou je starostlivosť o desať z ních. Ako však sám tvrdí, je to trochu iná robota ako na Slovensku:
"Denne ich vyvádzam na prechádzky a do paddocku, keď nemajú tréning. Jazdím pred samotným tréningom, v podstate ich rozohrievam. Tam si totiž trénerov koní platia samotní majitelia, alebo na nich sami jazdia. Na samotné preteky si už majitelia prenajímajú profesionálnych džokejov. Tí si koňa omrknú tak deň pred súťažou a potom ho odjazdia." Kto číta Dicka Francisa, vie o čom Paddy hovorí. Podľa jeho slov je to presne tak, ako v jeho knihách. "Na týchto rančoch je všetko podriadené koňom. Najmä majitelia si svojich miláčikov vyslovene hýčkajú. Napríklad v stajni má dva kone istá 65-ročná žena a tá je pri nich od rána do večera. Dostávali čaj o piatej, na každú zmenu počasia mali inú deku. Každý z nich mal zvláštne čistenie. Boli to jej dvaja domáci maznáčikovia. Do stravy dostávali banány a aj ich stravná jednotka bola vyššia ako pre ostatné kone. Také tučné kone som už dávno nevidel. Samozrejme, všetok tento nadštandard si platila majiteľka. Ale toto boli skôr extrémy."
Na ranči, kde pracuje, majú dokoncaŠk dispozícii solárium pre kone. Vždy pred tréningom sa dajú zvieratá dovnútra, zapne sa solárko na desať minút a tým sa rozohrejú. Takisto po tréningu, ak je kôň spotený, strčí sa opäť do solária, aby uschol. "Existuje tam aj konský masér. Ten chlapík príde ku koňovi, hmatom zistí, aký má problém, hodí cez neho elektromagneticku deku, ktorú zapne na určitý čas a keď sa mu uvolnia svaly, tak ho pomasíruje. Potom mu predpíše nejaké vitamíny a celá táto návšteva konského maséra stojí majiteľa 1 500 frankov, čo je asi 40-tisíc korún. Masér je veľmi lukratívny job, totiž denne urobí tri až štyri kone."
Rozdiel je i v konskom imagi. Švajčiarske kone vyzerajú veľmi dobre. Majú kvalitné krmivá, štyrikrát denne sa zbiera hnoj v maštali, u nás raz. "Nehovorím, že raz je málo. Ale u nich si potrpia na čistotu. Po každom pohybe v maštali musí byť čisto. Ich kone sú iné. Keď som si na ne zvykol a po štyroch mesiacoch som sa vrátil domov, tak naše kone vyzerali proti švajčiarskym smiešne. Ale to nie je v tom, že by neboli pekné, alebo menej šikovné. Ich kone sú vďaka starostlivosti lesklé, kopytá sa im natierajú každý druhý deň. Výkonnostne presne na tú disciplínu, ktorej sa kôň vo Švajčiarsku venuje, je na tom lepšie ako náš. Majú totiž možnosti ho špeciálne pripravovať. Ale na naše sa dá viac spoľahnúť, čo sa týka vytrvalosti a všestrannosti. Sú otužilejšie. Neviem si predstaviť, že by som si s ich koňom, ktorý stojí v maštali, vyšiel na trojdňový výlet."
Aj podmienky švajčiarského tréningu sa od slovenských výrazne líšia. Väčšinou sa tam jazdí v halách, lebo vonku majú dosť mäkký povrch. Len raz za týždeň sa chodí na vychádzky s koňom von. Ale aj to je také obmedzené, pretože všetky vyhradené konské chodníky sú asfaltové. "U nich neexistuje to, ako u nás, že si zoberieš koňa a jazdíš s ním po lesoch a lúkach. Keď som im to vravel, veľmi nám takéto prírodné jazdy závideli. Ukazoval som im fotky z Pony Expresu a neverili mi, že takéto niečo sa môže robiť v strede Európy. Tvrdili mi, že je to vo Wyomingu v USA, nie u nás." Na preteky Paddy nechodí, pretože, ako hovorí, na súťažné jazdenie musí mať človek licenciu. "A tu získaš jedine vtedy, keď si Švajčiar. Alebo by som mohol mať medzinárodnú licenciu od nás, lenže ju ešte naši veľmi nedávajú."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
