Táto veta vystihuje aj pravú podstatu celej jeho tvorby, ktorá nepodlieha diváckemu vkusu. Robo je študentom tretieho ročníka hranej réžie na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) a spolu so svojím spolužiakom Matúšom Libovičom sa podieľajú na projekte, ktorý obsahuje dve poviedky: Cez prah (Robov film) a Procesia (Matúšov film). Sú to bakalárske filmy, ktoré majú odzrkadľovať získané základy profesné, dramaturgické. Mali by akceptovať všetky absolvované cvičenia a zadania zamerané na jednotlivé aspekty filmu. Celý projekt bude uvedený na druhom programe Slovenskej televízie do konca tohto roka. O tom, ako to celé začalo, pokračuje a ako to vyzerá vo svete kinematografie sme sa porozprávali s Robom.

* Z Košíc si ušiel do Bratislavy. Cítiš sa aj v Bratislave ako východniar Košičan?

"Ešte stále áno. Bratislava sa mi zatiaľ natoľko neotvorila a nedokázala ma pohltiť, aby som zabudol na Košice. Mentalita mladých ľudí je iná. Cítim aj na sebe určité zmeny v myslení, ale stále ma má čo schladiť. Žiaľ pravda je, že málo chodievam domov. Košice sa možno pre domáceho nemenia až tak rýchlo ako pre mňa a na základe takých bežných omylov, ako... vieš, kde je toto, ale ono to tam už nie je a podobne sa pomaly dostávam do polohy, že už aj Rožňavčanov, žijúcich prechodne v Košiciach, som pasoval za väčších domicilov ako seba. Žiaľ najsmutnejší fakt je, že po doštudovaní je v Košiciach tak malý ponukový trh možností môjho uplatnenia, že stále váham nad trvalým usadením sa. Ale zatiaľ som na škole a mám ešte dva roky na uvažovanie."

* Pracuješ na spoločnom projekte s Matúšom. Prečo práve Matúš?

"Sme štyria v ročníku. My s Matúšom žiaľ komunikujeme spolu viac než ostatní. Na Slovensku nie je až toľko veľa filmárov, aby sa ignorovali. Ale deje sa to, hoc by mali vedieť, kto čo robí, komunikovať medzi sebou nie konkurenčne, stavať akúsi generačnú výpoveď, ak sú z jednej generácie. Keď nepoznáš tých ľudí, nemôže vzniknúť žiadna národná kinematografia, lebo ignoruješ stavbu malého filmového trhu, ktorý by tu mal byť. Pre mňa je to žalostné, lebo som našiel iba jedného človeka z realizačných katedier, s ktorým sa dá komunikovať o filme, z formálnej či obsahovej stránky, o filmovej reči a hlavne má aj nejakú predstavu ako by mohla vyzerať jeho budúca tvorba. Matúš je asi jeden z mála vzácnych ľudí, ktorých som za svoj život spoznal."

* Ako vznikal film? Kedy a kde ste točili?

"Točili sme v lete. Začali sme v oblasti Haligoviec v Pieninách a neskôr pokračoval Matúš v neďalekej Litmanovej. Každý našiel priestor, kde sa filmy mohli natočiť s výpomocou určitých technických zložiek zo Slovenskej televízie.

Väčšina tvorivých spolupracovníkov sú študenti VŠMU, kameraman Peter Kelíšek či scénografka Eva Rácová. Hercov sme mali s národnostných divadiel, boli to súčasní či bývalí členovia Divadla Alexandra Duchnoviča z Prešova a divadla Thália v Košiciach."

* Asi dva mesiace dozadu sme mali možnosť vidieť film na STV uvedený pod hlavičkou VŠMU. Má vaša fakulta nejakú stálu spoluprácu so Slovenskou televíziou?

"Kedysi boli snahy... V Čechách má Česká televízia program, ktorý sa venuje tvorbe študentov filmových škôl s názvom Prology. V STV je zatiaľ len chabá napodobenina Filmové laboratórium. Poväčšine sa však študentské filmy nevysielajú v televízii. Pokiaľ si to človek nejako nevyšliape, tak komunikácia s akoukoľvek televíziou je nulová. Je to cesta zarúbaná."

* Odkiaľ ste mali na tento projekt finančné prostriedky?

"Je to bakalársky film, teda film, ktorý nepostačuje finančne pokryť škola. Prostriedky poskytnuté pre školu na samotnú realizáciu projektov všetkých katedier nie sú postačujúce. Študent má teda pri bakalárskom filme dve možnosti. Môže ho prihlásiť na grantový program Pro Slovakia (štátny fond kultúry - pozn. red.), alebo si zoženie niekoho, kto mu určitú časť vykryje, napríklad technickými službami, nejakou výpomocou. My sme nezískali grant od Pro Slovakie, pretože získať ho je niekedy veľmi zvláštna záležitosť lobbizmu. Získali sme na to menšie granty. Napríklad na festivale Á-čko sme aj so spolužiakom dostali finančnú cenu dekana školy. Ja za film Sen, predstava, fantázia Bendy Kristovej a Matúš s filmom Hlavu nechaj doma. Boli to experimentálne hrané filmy, čo istí členovia poroty nechceli akceptovať ako hraný film. Na Slovensku totiž hraný film vyzerá iba v určitej forme, ináč vyzerať nemôže, a preto nezískal ani jeden z nás cenu v kategórii hraného filmu. Dostali sme túto cenu na podporu realizácie filmov ako cenu za experimentálny prínos do slovenskej kinematografie s prihliadnutím na doterajšiu tvorbu."

* A čo tvoj aktuálny film?

"Toto je druhý variant námetu, ktorý som mal pripravený na bakalársky film. Na začiatku som chcel veľmi natočiť film, ktorý bol inšpirovaný poviedkou od Ivana Alexejeviča Bunina Svitanie až do svitania, ale keďže šlo o trikový film, jeho odhadovaný rozpočet vyšiel asi pod necelé štyri milióny, čo bolo absolútne nezrealizovateľné. Bolo to niekoľko desaťnásobne viac než som na film mohol dostať. Nik na Slovensku by neinvestoval do dvanásť minútového krátkeho filmu toľké peniaze. Potom vznikol druhý variant, inšpirácia poviedkou nórskeho spisovateľa Kjella Askildsona Klinec v čerešni a na jej základe bol vytvorený samotný scénár. Mnohí ho chápu ako adaptáciu, ale ja som ostal len pri inšpirácii poviedkou. Styčné body ostali, len som to viac zasadil do našich zemepisných dĺžok a ubral zo severského chladného naturelu."

* Aká je línia príbehu?

"Je na prvé zdanie veľmi krátka, jednoduchá, ba priam banálna. Je to príbeh bez príbehu. Na Slovensku je to netypické, filmy postavené len na atmosfére a emóciách nie sú tak vrelo prijímané. Nie sú štandardom. Sú "nedivácke", pretože im nedávam posolstvo a ich sebareflexiu cez ideu a pointu. Je to len dvadsať minút zo života rodiny, ktorá sa práve vráti z pohrebu otca domov. Mladší zo synov sa musí vysporiadať s minulosťou akokoľvek sa tomu vzpieral. Kdesi v úzadí, za zámlkami, sa rieši temer zabudnutý prehrešok z minulosti, ale nie konfliktom. Všetci to svorne obchádzajú. Situácia nekomunikácie medzi rodinnými príslušníkmi. Zároveň nevedia nájsť puto, ktoré by ich opäť zviazalo s domovom a opustenou matkou. Domov už nie je domovom. Film vyvoláva diskusiu, či je spôsob rozprávania popieraním fabulu ozrejmujúcich informácií akceptovateľné divákom, alebo to akceptovateľné nie je. Mnohé je podané len náznakovo. Exponujem len časť a ostatné nechám dotvoriť divákovi."

* Už máš nejaké skúsenosti s recenziami a ohlasom. Aké recenzie očakávaš?

"Zatiaľ som dal pozrieť film len určitým ľuďom, aj od fachu aj nie od fachu, boli poväčšine kladné recenzie. Myslím si však, že nebude prijímaný s vavrínmi a akceptovaný vo veľkej miere, pretože opäť to nie je divácky film. U Matúša bola väčšia snaha natočiť film určený pre diváka a festivaly ako u mňa. Ja som tento zámer svojím spôsobom akceptoval iba do tej miery, že film je akceptovateľný pekný film pre festivaly, ale nie je to víťazný festivalový film, pretože úspešné festivalové filmy sa točia úplne ináč, majú inú štruktúru a to som ja ignoroval. Pre mňa bola zatiaľ najkrajšia reakcia od skladateľa Petra Zagara, ktorého som požiadal, či si film nepozrie, a ak by sa mu páčil, či by neskomponoval doň hudbu. Dal som mu však pracovnú verziu a požiadal ho, nech si to pozrie bez zvuku. Jeho reakcia bola veľmi milá a spontánna a aj cez maximálnu pracovnú vyťaženosť prijal spoluprácu, akokoľvek jeho vklad do filmu nemám už ako honorovať. Takých reakcií bolo omnoho viac. Tento film bude komunikovať iba s určitými ľuďmi. Nie je určený pre masového diváka a viem, že tým pádom budú aj rôzne postoje kritiky."

* Aké sú tvoje hlavné aspekty odlišovania festivalových a "nediváckych" filmov?

"Festivalové filmy sú postavené na kalkulácii. Sú pekné a milé. Moje filmy sú takisto pekné a milé. Niektoré. Ale je to len zdanie. Pod povrchom sú čímsi znepokojujúce. Asi tým, že neodpovedá divákovi na všetky otázky. Sú viac pekné len v atmosfére. Nie sú milé a pekné v myšlienke ako by mal byť festivalový film. Ten sa končí pre diváka príjemne. Na konci si alebo všetci padnú do náručia, alebo hlavný hrdina konečne pochopí, že tak sa veci majú. Divák musí prekonať nejakú katarziu, alebo sa cez happy-end niekam dostane, alebo hlavne je tam čosi, čo mu príbeh uzatvorí. To v mojich filmoch nie je. Moje filmy ako keby ani neskončili. Divák si ďalej môže riešiť určité veci. Niekto raz povedal, že niekedy sú omnoho dôležitejšie otázky ako odpovede, a práve pri festivalových filmoch sú dôležité hlavne odpovede. Ja to všetko nechávam hlavne na divákovi."

* Každý tvoj film teda ostáva otvorený?

"Svojím spôsobom áno. Má viac interpretácií. Ostáva vždy otvorený voči ďalšej tvorbe. Moje filmy sú tak trochu prepletené, jeden nadväzuje na druhý, akoby neexistoval koniec. Ako keby som stále písal nejaké súvetie a každým rokom k nemu pripísal ďalšiu vedľajšiu vetu a celá veta sa uzavrie až mojím posledným filmom. Vtedy tam príde bodka. To je tá otvorenosť. Druhá otvorenosť je myšlienková otvorenosť. Človek si z filmu môže vybrať to, čo je preň prijateľné. Buď si nevezme nič, alebo si ho prispôsobí a dotvorí."

* Bolo by pre teba problémom natočiť nejaký komerčný film?

"Komerčný film nie, lebo viem, že určitá časť môjho mozgu by skĺzla k môjmu malému manierizmu, teda tomu ako ja vnímam film. Bol by to už ťažký posun. Posun späť k veciam, nad ktorými som kedysi uvažoval a opäť si zodpovedávať otázky, na ktoré mám už dávno nájdené odpovede. Natočiť úspešný festivalový film by nebol taký problém. Ale čistý divácky film určite nie. Nie som Honza Svěrák. Možno by som mal túžiť po takom presnom racionálnom uvažovaní, že ak si vytýčim natočiť festivalový film, tak ho aj urobím ako pri Koljovi, a potom divácky film ako Tmavomodrý svět... Napozerá si mnohé filmy, zistí si štruktúru ako to funguje a na základe toho to natočí. Toto by som asi nedokázal. Ja by som sa určite snažil pretláčať viac z vlastnej osoby."

* Ako vidíš novú dobu svetovej kinematografie? Aké sú nové trendy?

"Posledná doba už udáva trend marketingovej kinematografie. Napríklad Blair Witch Project. Ide o určitú mystifikáciu témy, na základe ktorej je zmanipulovaný divák do takej miery, že si ide ten film pozrieť. Beží o tom dokument, reklama, webové stránky, konfery atď. Samotný film natočia poloprofesionálnymi videokamerami z ruky a ty to na základe určitej skúsenosti, že takto sa normálne filmy nerobia, ho považuješ za autentický a to je nový prvok kinematografie, ktorý sa tu dostáva. Večná snaha o autentickosť sa pretavila do technickej a markentingovej formy stvárnenia. V poslednej dobe sa film v určitej fáze stal pre diváka umelým. Divák už vie, že je to vygenerované na počítači, že je tam použitý taký a taký efekt... Ide tu o vierohodnosť, ktorá sa potvrdzuje ako vo formálnej tak v dramaturgickej línii. Príkladom je tvorba dánskeho režiséra Lars von Triera, ktorý robil filmy ako Prelomiť vlny, Idioti, Tanečnica v tme. Sú to dramaturgické hry na základe vierohodnosti súčasného diváka voči hudbe vo filme, melodráme, tragickosti osudu hlavného hrdinu, komunikácii komunity atď. Je tam formálna hra s kamerou, ktorá príbeh posúva do iného spôsobu vnímania ako by to divák vnímal, keby to bolo natočené ako klasický film a sálala by z toho filmová ilúzia. Takto sa to mení na trestnú realitu domáceho videozáznamu."

* Si zakladateľom košického Divadla mladých tvorcov QuidO, neplánuješ v blízkej dobe niečím prispieť do jeho repertoáru?

"Vieš, po odchode do Bratislavy som ako jeden z rodičov odovzdal svoje dieťa do rúk istej časti rodičovstva a novým opatrovateľom. Svoje dieťa už tak často nevídam a ani sa tak často nerozprávame. Rastie bezo mňa. Viem, že by som mal na jeho rast istý a iný vplyv, ale tak to je s každým rodičom, ktorý by vždy viedol krôčiky svojho dieťaťa svojím smerom. Peter Orgován a Daniel Duračinský si vytýčili vlastný dramaturgický smer, v ktorom nachádzam aj ja určité miesto. Kdesi tesnejšie pred realizáciou by mal byť scénický variant podľa Čechovovej hry TRI SESTRY a rovnako by som mohol uviesť svoju úpravu alžbetínskej tragédie zatracovaného rebela Christophera Marlowa EDWARD II, ktorá by bola po prvýkrát uvedená na slovenských doskách, ktoré znamenajú svet. Žiaľ najväčším ťažítkom, ktorý gniaví tieto ideály k zemi sú stále postrádané financie."

Autor: Marianna Mazáková

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.