lebo táto tragédia sa dotkla hádam každého z nás. Z úst politikov a ďalších významných ľudí, ktorí v dnešnom svete niečo znamenajú, počujeme rôzne názory na danú problematiku. Často sa opakuje tvrdenie, že ide o konflikt dvoch civilizácii. Na jednej strane je to civilizácia, ktorá si neváži ľudský život, na druhej strane sú ľudia, ktorí si ľudský život chránia. Ale ozaj je to tak? Sme civilizáciou, ktorá ochraňuje najväčší dar? Stačí sa len pozrieť do štatistík, koľko sa len u nás doma na Slovensku ročne zabije detí, ktoré ešte neprišli na tento svet. Vraždu alebo samovraždu už dnes vnímame ako bežnú udalosť. Nikdy nezabudnem na dokumentárny film o Filipínach. V krajine, kde väčšina obyvateľstva sa hlási ku kresťanstvu, z maličkých detí robia mrzákov, a čím viac je zmrzačené dieťa, tým viac vyžobre. Pri rozhovore s vojakom, ktorý pôsobil v Juhoslávii, sa mi zdali jeho slová skôr ako výmysly, než ako skutočnosť. Matke zobrali dieťa z rúk a položili ho rovno pod pás idúceho tanku. Takí sme mi ľudia, ktorým na poučenie nestačili ani dve svetové vojny.
To máme byť tá civilizácia, ktorá si chráni ľudský život? Nešťastie v USA bolo výstrahou pre nás všetkých. Lenže aj v tomto prípade platilo, že každá senzácia trvá tri dni. Život ľudí sa chce vrátiť do normálnych koľají. Na obete, ktoré zostali v troskách Svetového obchodného centra, spomínajú najviac ich najbližší a nás už viac zaujíma kurz dolára, koľko ton zlata zostalo v ruinách, ako sa zvýšil predaj amerických zástav a plynových masiek alebo koľko stratili veľké televízne spoločnosti na ušlej reklame počas dlhých prenosov z miest útokov teroristov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
