Absolvoval výtvarný odbor Vyššej pedagogickej školy v Prešove a Vysokú pedagogickú školu v Bratislave u profesora Eugena Lehotského. Venuje sa kresbe, maľbe a monumentálnej tvorbe. Prezentoval sa na vyše tridsiatich samostatných výstavách a desiatkach kolektívnych, doma i v zahraničí. Jeho obrazy obdivovali v Českej republike, Poľsku, Maďarsku, Nemecku, Rakúsku, Bulharsku, Švajčiarsku, Taliansku, Izraeli, Egypte, Japonsku a na Cypre. Žije a tvorí v Trebišove.
Na začiatku bolo
"ukradnuté" plátno
"Na svoj prvý, ozajstný, obraz si nespomínam. V pamäti mi však utkvel môj prvý "maliarsky" pokus. Na kus ľanového plátna, ktoré som ako chlapec ukradol mamke, na povale rodičovského domu, ukrytý pred pohľadmi blízkych, som skúšal prvé ťahy štetcom. Farby sa na plátne rozliali a to ich nenásytne hltalo. Vtedy som si uvedomil, ako málo o maľovaní viem, že nestačia len olejové farby, plátno a štetec, ale o maľovaní treba toho vedieť oveľa viac," zaspomínal si Štefan Bubán. Kresleniu sa začal viac venovať až na michalovskom 8-ročnom gymnáziu, kde mu jeho talent pomáhali rozvíjať učitelia Dobozi, Vízdal, Vestenický. "Neviem, či bol niekto z mojich predkov maliarom, neskúmal som to. Viem však, že môj dedo bol kolárom. Vyrábal prekrásne koče pre grófov. Je možné, že po ňom som zdedil umelecké cítenie, talent," šibalský sa usmeje a dodáva : "Umelecké gény zrejme boli natoľko silné, že zasiahli aj moje deti. Syn Stano a dcéra Lenka sa rozhodli pre výtvarnú cestu a aj najmladšia z trojice našich detí, Erika, bola výtvarne nadaná. Rozhodla sa však ísť inou cestou, vybrala si medicínu. K výtvarnému umeniu majú vzťah aj naše vnúčatá. Máme ich šesť a všetky veľmi pekne maľujú. Pýšia sa už prvými úspechmi, ale ani jedno z nich, údajne, maliarom nebude".
Neľahká cesta
tvorivého hľadania
Veľa obrazov majstra Bubána sa nachádza v zbierkach mnohých slovenských a zahraničných múzeí a galérií, ale tiež v súkromných zbierkach milovníkov výtvarného umenia na Slovensku i za jeho hranicami. Do výtvarného života vstupoval v šesťdesiatych rokoch, o ktorých hovorí : "Uvoľnenie, ktoré vtedy nastalo v spoločnosti, umožnilo aj umelcom, maliarom, voľnejšie tvoriť. Bol som tiež ovplyvnený touto dobou a začal som maľovať abstrahujúce kompozície. Mojím veľkým vzorom bol R. Filla, Kompánek, Kolčák a ďalší. V sedemdesiatych rokoch sa priestor pre takúto tvorbu opäť zúžil. Vrátil som sa k rodnému kraju, začal som zobrazovať zemplínsku krajinu, jej prírodu. Moje obrazy z tohto obdobia sú plné lyrickej nálady, niektoré expresívne silne farebné, alebo naopak v teplých farbách. Na plátno som prenášal všetko to, čo príroda v Zemplíne dáva, čo vyvieralo z môjho srdca, spomienok na detstvo. Veril som farbe, kompozícii, maľovaniu pocitov a to bol už len krôčik k tomu, aby som sa vydal na cestu abstraktného expresionizmu, čistej abstrakcii, ktorá v mojej tvorbe pretrváva doteraz. Veľa námetov čerpám z hudby, ktorú mám nesmierne rád a ktorá ma dokáže vždy inšpirovať," povedal o svojej ceste hľadania umelec. Po chvíľke zamyslenia sa dodáva: "V súčasnosti začínajúci umelci, výtvarníci, nemajú na ružiach ustlané. V minulosti sa napríklad výstavy, veľmi dôležitý spôsob prezentácie, organizovali. V súčasnosti si výstavu zabezpečuje každý sám, čo je pre začínajúcich výtvarníkov finančne veľmi náročné a mnohí z nich si to nemôžu dovoliť. Viem, že sú skupinky mladých výtvarníkov, ktorí sa vzájomne podporujú, spoločne vystavujú, ale je ich málo. Čo sa však týka tvorivého rozletu, sú dnešné možnosti väčšie, aké mala moja generácia. Absentuje však podpora štátu, galérie nemajú peniaze, umelecké diela sa predávajú čoraz menej. V Rakúsku, Taliansku, Nemecku či v iných vyspelých štátoch ministerstvá kultúry podporujú umenie v oveľa väčšej miere ako je tomu u nás. Výtvarníkov výdatne podporujú aj nadácie, čo u nás chýba".
"Maľujem pre vnútorné
potešenie"
Stovky hodín strávených v ateliéri a tvrdá práca priniesli maliarovi zo Zemplína nielen obdiv, ale aj ocenenia. Bolo ich niekoľko, tým ostatným zlatá plaketa z medzinárodného festivalu súčasnej maľby v talianskom San Reme v roku 1999. "Maľujem pre vnútorné potešenie a najradšej ráno. Prvým, a častokrát veľmi prísnym, kritikom je moja manželka Zlatica. Jej kritike sa "nevyhol" ani cyklus obrazov pod názvom Rodná zem. Maľoval som ich tak trochu špeciálne, na výstavy v Prahe a Bratislave, ktoré sa konali tohto leta pri príležitosti 80. výročia vzniku Umeleckej besedy slovenskej, ktorej som členom. Spolu so svojimi deťmi som sa v marci až apríli prezentoval na výstave v Ríme a ďaších talianskych mestách a momentálne výber z našej tvorby si majú možnosť pozrieť návštevníci Galérie v Sárospataku, kde okrem nás vystavujú ešte ďalší traja umelci z východoslovenského regiónu," skonštatoval umelec.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
