slov, musíte to jednoducho vedieť. Umelecký odpich chce skutočné profesionálne smerovanie, nespochybnené polovičatým výkonom. Pantomíma je na Slovensku ešte stále dieťaťom v plienkach, aj keď má svojich vrcholných predstaviteľov, dostatočne sa však prediera na svet, aby nahlas zakričala, že je tu. O pantomíme a mímoch bude aj rozhovor s prešovským mímom Vladom Kulíškom ( na snímke). Slová si môžete pokojne čítať a gestá predstavovať. Dva svety, z ktorých jeden je príliš hlučný a druhý nemý, sú predsa spojenými nádobami. Občas sme presvedčení, že sme povedali slovami veľa, no v skutočnosti sme iba uvravení a akoby sme ostali ticho…

Tento rok pripravujete v Levoči benefičný koncert, ktorý bude tak trochu atypický. Môžete ho priblížiť?

"Ide v poradí o ôsmy benefičný koncert Počuť srdcom, ktorý je venovaný deťom s poruchami sluchu. Je to koncert pre deti z celého Slovenska, ktoré do Levoče prídu a ide o podujatie, ktorým chceme týmto deťom pomôcť, aby sa integrovali do života nás, počujúcich. Vystúpia tu profesionálni umelci, ktorí nepoužívajú slovo teda ide o neverbálne druhy umenia, ako je pantomíma, tanec, kúzla a akrobacia. Zároveň tu vystúpia aj nepočujúce deti, ktoré majú možnosť zapojiť sa do programu. Na druhý deň sa bude konať prehliadka záujmovej umeleckej činnosti nepočujúcich, kde zas predvedú oni, čo sa naučili. Prvý ročník koncertu sa uskutočnil v Trenčíne, druhý v Levoči. Medzitým sme obehli celú republiku a vraciame sa opäť do Levoče. Robíme to zväčša v mestách, kde sú školy pre sluchovo postihnuté deti."

Vy sám sa živíte pantomímou na profesionálnej scéne. Ako vznikla myšlienka zorganizovať takéto podujatie?

"Stále som si všímal, že na Slovensku je veľmi veľa benefičných koncertov, ale vo všetkých sa spieva, hrá tam muzika a nepočujúce deti z toho nič nemajú. Prišiel som teda s nápadom vymyslieť benefičný koncert, ktorý by bol zostavený pre nich. Deťom sa to veľmi páčilo a tak mi neostávalo nič iné, len v tom pokračovať."

Dá sa dnes na Slovensku pomerne zriedkavo sa vyskytujúcou pantomímou uživiť?

"No, nie je to žiadne milionárske remeslo. Nemám jazykové bariéry, môžem vystupovať kdekoľvek a pre kohokoľvek, takže je to mimoriadne zaujímavé. Keď som sa stretával s nepočujúcimi, zistil som, že je to veľmi vnímavé publikum. Ja neovládam znakovú reč. Oni za mnou mnohokrát po vystúpení prídu a chcú so mnou komunikovať znakovou rečou. Jednoducho si myslia, že keď oni rozumeli mne, ja rozumiem im. Potom sa samozrejme dohodneme, ale nie znakovou rečou."

Ako ste sa k pantomíme dostali vy?

"Od malička som sa venoval rôznym druhom umenia spieval som, tancoval, recitoval, hral na husliach. Potom prišlo obdobie, kedy som nevedel, ktorým smerom sa ubrať. Už keď som tancoval, ovládal som známe "ťahanie povrazu a chodenie na mieste, tak som si pre spolužiakov pripravil etudky a im sa to veľmi páčilo."

Teda samouk alebo školený mím?

"Áno, ja som samouk. Mal som profesiu, ktorá s pantomímou vôbec nesúvisela donedávna som bol vojakom z povolania. Po revolúcii sa mi podarilo odísť z radov armády a začal som sa venovať len tomu. Okrem letných škôl pantomímy som neabsolvoval nič. Všetko je založené na princípe mnohých mojich odohraných predstavení. Vlani som mal svoje dvetisíce predstavenie. V súčasnosti ma sprevádza muzikant z Liberca a ročne odohráme skoro tristo predstavení. Nehráme len pre deti. Aj to je zaujímavé, že úplne rovnaké predstavenia adresujeme deťom i dospelým. To je na pantomíme veľmi zvláštne. Vždy hovorím, že jediný rozdiel medzi dieťaťom a dospelým je v tom, že dospeláci začnú reagovať o desať minút neskôr. Moje predstavenie je založené na komunikácii s publikom, oni so mnou hrajú na javisku. Improvizujeme a nevieme, ako sa bude predstavenie vyvíjať."

Kým ste sa nechali v tejto oblasti inšpirovať aj Milanom Sládkom?

"Nemám vyložený vzor, i keď sa mi páči, ako to robí Bolek Polívka. Môj spôsob je trocha iný. To, čo robí pán Sládek, považujem skôr za klasickejšie, ale je to výborné. Otvorene ale poviem, že takúto pantomímu robiť nechcem. Mám svoj štýl a priznávam, že som ešte nevidel, že by ju niekto robil takýmto spôsobom. Snažím sa nikoho nekopírovať. Keď za mnou prídu mladí adepti, aby som ich učil pantomímu, hovorím im, že sa to nedá. Techniku áno, ale spôsob, ako to robím, asi ťažko."

Nie je podľa vás pantomína na Slovensku trochu zaznávaná a nedocenená?

"Veľa práce v tom urobil pán Sládek, lebo je svetoznámy. Presne to však v jednom rozhovore uviedol že to trochu súvisí so slovenskou povahou a ľudia neradi prijímajú niečo nové. Pritom česká škola pantomímy je svetoznáma. Môj kolega, s ktorým hrám, je Čech a minimálne polovicu prestavení hrávame tam. Je to zvláštne - na Slovensku som známejší a lepšie sa to predáva, ale v Čechách sa to lepšie hrá, lebo je tam tradícia, no i väčšia konkurencia. Ľudia si často mýlia pantomímu s baletom a keď sa na nás prídu pozrieť, sú milo prekvapení."

Čím vám učaril tento nemý svet ?

"Najprv som pantomímu začal robiť a až potom ma to začalo zaujímať v tom zmysle, že som zistil, že slov naozaj netreba. Často sa ma ľudia pýtajú, či nemám chuť na javisku prehovoriť, ale ja necítim tú potrebu. Myslím, že všetko sa dá vyjadriť bez slov. To je práve to pekné, keď vám ľudia aj tak rozumejú. Raz sme hrali vo Vietname, z čoho som mal veľký strach predsa len je tam iná kultúra, ale reakcie boli také, ako u nás. Istý čas sme hrávali po ústavoch, kde sú mentálne postihnutí. Bol som prekvapený z ich reakcií šlo o ľudí, ktorí sa predtým do ničoho nezapájali a zrazu vyšli na pódium a chceli so mnou hrať."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.