chcela obstarať, ale nemá čas. Neveríte? Uveríte! Presvedčíte sa o tom každý utorok v rubrike - 'Zvieratá očami osobností'.
Doma je obklopený hotovým babincom, manželkou, dcérami, štyrmi vnučkami a svokrou. Aby toho nebolo málo, v rodinnom dome nažíva Ján Pisančin ešte aj s huňatou Bony. Ide o fenku briarda, belgického ovčiaka, inak ostré plemeno, avšak rozumné a inteligentné.
"Každý psíčkar mi dá za pravdu, že čím viac sa zo psom rozpráva, tým je potom múdrejší. My s ňou všetci komunikujeme stále a veľa," tvrdí Ján Pisančin.
Vlastnosti svojho psa väčšinou chváli. Páči sa mu, že nie je agresívny, ale hravý. V neprítomnosti pána by však nikomu neodporúčal prísť neohlásene.
"Pes je ako človek, má svoju povahu, ktorú dokáže viac alebo menej krotiť. Musí cítiť autoritu majiteľa. Ostatní sú len členovia svorky. Vodca som ja. Keď som dlhšie preč z domu, prevezme funkciu kŕmiča manželka, alebo svokra. Ale to nie je ono. Keď prídem, hneď sa ukáže, kto je doma pánom. Dokáže mi to dať jasne najavo. Tú úžasnú psiu radosť," rozpráva Ján Pisančin.
Bezbrehá radosť, ktorú musí Bony patrične dávať najavo, je však zároveň aj veľkým neduhom. Občas sa stane, že sa pán vychystá na nejakú akciu, solídne sa oblečie a znenazdajky sa ocitne v objatí Bony a jej zablatených labiek. Potom nasledujú nadávky.
"Preto si radšej dávam pozor, už pri otváraní dvier. Musím byť vopred v strehu. Zavelím : Ostaň! Ale keď zabudnem, mám smolu. Ona si chuderka vôbec neuvedomuje, že robí zle. Občas sa stane, že v takomto hravom záchvate niekoho zhodí na zem. Ale nikdy neublíži. Je to milé zviera. A keď som dlho preč? Hovorí sa, že psi nemajú časovú pamäť. Oni sa stále nazdávajú, že všetko bolo včera. Preto keď som aj mesiac preč, Bony sa správa, ako keby som odišiel včera. Môžu prejsť po ulici stovky áut, ani len hlavu nezdvihne, ale keď sa obajvím na rohu, v okamihu stojí pri dverách. Má úžasný sluch. Z ciest jej vždy niečo prinesiem. Kadejaké kostičky a hračky. Potom sa cíti veľmi dôležitá. Lebo presne vie, od koho čo dostala. Do postele Bony nesmie. Zvyknutá je byť len vonku. Má svoju búdu a keď je horúco, natiahne sa najradšej v garáži," hovorí Ján Pisančin.
Pred tým vraj mal trinásť rokov malého ratlíka. Bol to skvelý nosič papúč, presne vedel, koho sú ktoré. Vedel vraj dokonca urovnať aj hádky medzi dievčatami. Hotovým balzamom na nervy je aj Bony. Pán sa naštve málokedy.
"Som čudák, keďže veľké veci dokážem vyriešiť racionálne a rýchlo, dokážu ma však rozčúliť malé veci. Napríklad, keď stratí dcéra kľúč. Na takýchto sprostostiach sa viem rozčúliť. Keď Bony vidí, že som naštvaný, sedí v kúte a snaží sa ma z toho dostať. Pozerá sa na mňa uprene a búcha chvostom po zemi. To zväčša nevydržím a poviem: Poď sem decko moje. A zas je všetko dobre. Na psa som sa nikdy nedokázal rozčúliť. Je súčasťou rodiny. Veď má možno väčšie lekárske zápisy ako ja. Hádam dvadsať rokov som nebol u lekára, ale Bony má všetku staostlivosť. Len aby bola zdravá. Pokiaľ človek môže psovi posyktnúť kúsok prírody, patrí do domu. Hoci ľutujem vlčiakov po sídliskových balkónoch. Bony má našťastie veľký dvor a záhradu. Ale kto si neváži zvieratá je okradnutý o veľa. Počul som, že mestá a obce pripravujú majiteľom psov drastické zvýšenie poplatkov. Viem, v akom stave sa Slovensko nachádza, ale neurobí to dobre, keď sa z našich dvorov, na úkor peňazí, celkom vytratia psy," dodáva Ján Pisančin.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
