katastrofa poľskej pravice, zo záležitosti je skoro kauza. Prihnojil si totiž aj premiér Dzurinda, ktorý poľskú príležitosť obrátil na komentár o predčasnosti a unáhlenosti takéhoto rozhodnutia.
Je naozaj tajomné, čo spôsobilo následné mediálne vlnenie, keď sa vzápätí na vcelku neaktuálnu tému vyhemžil celý roj úvah. Veď KDH iba zoficiálnilo stratégiu, ktorú už najmenej rok a pol signalizuje. A každému, kto pohyb v tomto spolku sleduje, musela byť už dlho zrejmá. Hoci v doteraz platnom straníckom uznesení mali alternatívu "samostatne alebo v koalícii", všetky reakcie lídrov na druhú možnosť boli už veľmi dlho viac ako mrazivé.
Preferencie, ktoré sa už trvalo stabilizovali tesne nad 5 percentami, pritom ani nehrajú rolu. Kľúčom je psychológia; po epizóde v SDK, na ktorú - podľa výkladu terajších lídrov - KDH skoro vykrvácalo, potrebujú predovšetkým zdvihnúť sebavedomie a mobilizovať bývalých voličov, ktorí buď preskočili inam (SDKÚ), resp. podriemkavajú v kategórii "nerozhodnutých". To, čo teraz urobili Hrušovský a spol., má byť proste demonštrácia sebavedomia a sily. Iný význam to mať ani nemôže - rok pred voľbami sa karty neodkrývajú a všetky prijateľné opcie sa nechávajú otvorené. S jedinou výnimkou - ak žiadne iné sa ani nepripúšťajú.
A to je prípad KDH. V hnutí dodnes prežíva viac-menej opodstatnená trauma, že do SDK boli vmanévrovaní obrovským tlakom médií, ktorému neprincipiálne podľahli. Pričom oni mali prešpekulovaný iný "protimečiarovský" víťazný model: Miesto SDK dve nezávislé kandidátky KDH a vtedajšej Demokratickej únie, na ktorých by ako nezávislí figurovali osobnosti DS (u KDH), resp. socdem a zelených (u DÚ). Tento scenár by nikdy neokrídlil Dzurindu, ktorý so svojou skupinou pôsobil zvnútra ako piata kolóna. Tak sa potom dostal do čela SDK ako zvonku nanútený kompromis, ktorý vehementne presadzovali opäť médiá, ale tiež aj rôzne vplyvové skupiny. (Keďže Čarnogurský, z veľa pochopiteľných dôvodov, nebol prijateľný ako líder celej päťkoalície).
A práve aj obava, že s pokročilejším časom sa opäť pod mediálny pres dostanú, viedla KDH k sobotňajšiemu vyhláseniu. Po opísanej skúsenosti a odchode Dzurindu a jeho partie do SDKÚ je totiž v KDH až chorobne pociťovaná potreba autonómnosti v rozhodovaní a neuhýbania mediálnym trendom. Za žiadnu cenu a za žiadnych okolností, keďže túto svoju slabosť pokladajú za korunnú príčinu toho, že boli ako subjekt temer zlikvidovaní vlastným premiérom. Pod likvidáciou pritom rozumejú projekt splynutia v jednotnej SDK, kde by prišli o identitu.
A presne dôraz na identitu a čitateľnosť je hlbinným dôvodom toho, že chcú postupovať samostatne. Darmo majú päť percent či iba o čosi viac, v prvom pláne úvah o budúcnosti nestojí prežitie, ale presvedčenie o vlastnom programe a pravde a ich atraktívnosti pre voliča. V tomto leží aj najväčšie pozitívum terajšieho rozhodnutia KDH; každý, kto sa rozhodne pre KDH, by mal vedieť, čo volí a prečo to volí. Na rozdiel od voličov mnohých iných, aj omnoho silnejších strán.
Sobotňajší ťah KDH čiastočne opodstatňujú aj tzv. technické dôvody. Je naozaj v princípe pravda, že koalície nefungujú na Slovensku synergicky a nedokázali doteraz ani v jednom prípade skórovať tak, aby prevýšili predpokladané individuálne súčty tých istých strán, keby šli do volieb samostatne. Oba príklady, ktoré Palko uviedol, SDK a najmä Spoločná voľba v roku 1994 (SDĽ, socdem, zelení, Hnutie poľnohospodárov), hovoria presvedčivou rečou. Tento argument má však predsa jeden veľký háčik - v konečnom dôsledku sa musia odčítať zisky tých strán, ktoré zostanú pod úrovňou 5%. Napr. momentálne 2 percentá DS by koalícia čiastočne "zachránila", individuálne úplne prepadnú.
Rozčúlenie nad ťahom KDH je však márne najmä preto, lebo pre samotné voľby 2002 nezakladá novú východiskovú situáciu. V SDKÚ predsa takisto, aj keď z úplne iných príčin, nikto vážne nerozmýšľa o koalícii. Majú to dokonca v zakladajúcom dokumente z kongresu pred rokom, kde explicitne stojí, že koalície sa neosvedčili a sú prežité. V KDH napokon o tejto ich inklinácii aj veľmi dobre vedia - averzie k bližšej spolupráci sú vskutku obojstranné.
Hrušovský et. comp takto síce konali podľa svojho najlepšieho presvedčenia, takticky ale zase neexcelovali; až začnú médiá zase robiť predvolebnú politiku, z KDH už nikto neodpáre, že oni sú tí rozbíjači, ktorí koalície prví pochovali. Ani náhodou však vec takto jednoznačne nestojí. Čo je aj jediný dôvod, prečo si "kauza" zaslúžila celý komentár...
Peter Schutz
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
