že obžalovaného uznajú za vinného, bolo každému jasné. Otázny bol len trest. Prokurátor naznačil, že bude žiadať výnimočný. Buď dvadsaťpäť rokov, alebo doživotie. A ak by sa to odohralo niekoľko rokov naspäť, do úvahy by veľmi pravdepodobne prichádzal aj trest absolútny. Trest smrti. Veď obžalovaný spáchal trestný čin vraždy na dvoch osobách. A ani jedna z nich sa ešte nedožila pätnástin!
Zachmúrená pojednávacia sieň čakala už len na to, kým eskorta privedie obžalovaného. Čakali ho zbytočne. Namiesto neho prišla len správa, že obžalovaný už nikdy nepríde, aby sa zodpovedal. Ráno ho našli mŕtveho.
Jaroslav, ktorý niesol rovnaké priezvisko ako líder pomaly už prachom zapadnutej, kedysi slávnej českej skupiny Olympic, mal vtedy tridsaťdva rokov a žil v baníckom mestečku. Mal byt v hornom podlaží osemposchodového paneláka, na malom sídlisku, kde takmer každý poznal, každého. V hlúčiku nevzhľadných činžiakov, ku ktorým prislúchal ešte obchod s potravinami a krčma. Nemal to v živote ľahké. Päť rokov predtým ho opustila manželka a na krku mu nechala dve deti, dvoch synov. Po rozvode súd vtedy ani nie trojročného Jaroslava a čosi vyše ročného Viktora, zveril otcovi. Pánovi Jaroslavovi sa údajne darilo výchovu synov celkom slušne zvládať, zvlášť keď mu pomáhala matka. Stará mama si chlapcov k sebe často brávala, navarila, poprala, vyriadila. Prešlo päť rokov a čosi začalo škrípať. Najmä po tom, ako pána Jaroslava prepustili z roboty. Podľa susedov z paneláka, sa z neho stával nervák. Čoraz častejšie vysedával v krčme pri pive a borovičke a domov odbiehal, len aby dal chlapcom najesť a uložil ich spať. Presakovali i správy, že chlapcov bije. Viktor sa susedke vysťažoval, že ho otec zbil a hodil o zem. Zvracal a všetko ho bolí. Chlapec bol očividne zbitý. Nenechala si to pre seba. Povrávalo sa i to, že keď chlapci nechcú dojesť zvyšky na tanieri, otec taniere vyhadzuje von oknom a vykrikuje: Len ma dokúrte a poletíte von oknom ako tie taniere! Dokonca sa zastrájal, že keby mu nebodaj chceli zobrať deti do ústavu, radšej sa vlastnoručne postará o to, aby poleteli von oblokom!
O tých zvestiach manželky pošepli aj svojim manželom. A keďže všetci chodili do tej istej krčmy, začali na Jaroslava zazerať. No nielen zazerať. Aj mu to vytýkali. Zvyčajne ich odbil, aby sa starali o seba a o svoje deti. Viktor a Jaroslav sú jeho deti, on si ich bude vychovávať a zachádzať s nimi ako chce on, a basta!
Vypuklo to koncom júna. Pán Jaroslav sa v krčme objavil už ráno. Popíjal svoju obľúbenú borovičku. Len občas sa odbehol pozrieť na chlapcov. Popoludní sa to chlapom prestalo pozdávať. Viacerí mu vyčítali, prečo sa opíja a nie je pri deťoch. Pohádal sa s nimi. Zašlo to tak ďaleko, že ho vyhodili pred krčmu a posotili, aby sa radšej pakoval domov.
Scénu sledovali viacerí domáci, postávajúci pred krčmou. Bolo na ňom vidieť, že zúri. Jedna zo svedkýň popísala situáciu asi takto: "Práve išiel tadiaľ na bicykli jeho syn Viktor a on sa do neho s krikom pustil, aby stúpal domov, lebo bude zle, že ho vyhodí z okna. Môj manžel Jarovi vytkol, prečo si majú jeho deti zakaždým odniesť to, že on si ľúbi vypiť, no Jaro mu začal nadávať a kričal, vraj si bude s deťmi robiť čo che on. Manžel to nevydržal a dal mu facku. Jaro bol príliš opitý na to, aby sa udržal na nohách. Podarilo sa mu vstať a odišiel smerom k domu svojej mamy. Syn Viktor, sa pobral za ním."
Jaroslavova mama pred neskôr vypovedala: "Prišiel ku mne aj s vnukom Viktorom asi o ôsmej večer a videla som na ňom, že má vypité. Hovoril, že sa v krčme pohádal. Že radšej vyhodí deti z okna, lebo sa mu chlapi kvôli nim posmievajú a aj ho bijú. Nebrala som syna vážne. Veď kto by čosi také dokázal urobiť? Hneď potom išiel s vnukom domov. Nakŕmila som hydinu a vybrala som sa k synovi, lebo on má doma televízor. Pred domom postávalo veľa ľudí a zakričali na mňa že Jaro, môj syn, si z okna vyhodil deti. Nemohla som tomu uveriť!"
Uveriť tomu nemohli viacerí. Kým to neuvideli na vlastné oči. Naozaj ich z okna vyhodil. Z ôsmeho poschodia, z výšky asi dvadsaťpäť metrov. Jedného z okna obývačky, druhého z detskej izby. Jaroslav dopadol na asfaltové parkovisko pred domom. Bol namieste mŕtvy. Viktor na trávnik. Dýchal ešte asi päť minút. Ale aj on utrpel natoľko vážne vnútorné zranenia, že záchrana života neprichádzala do úvahy.
Jaroslav mal sedem rokov aj sedem mesiacov, Viktor šesť rokov aj tri mesiace. Ich otec a zároveň ich vrah, sa hneď po čine vybral rovno do krčmy. Užasnutých susedov pred domom, ktorí sa nezmohli ani na slovo, okríkol: "Čo je? Čo zízate? Vyhodil som ich vlastnými rukami! Konečne som slobodný!"
V krčme, kam sa tá zvesť ešte nedostala, si namiesto zvyčajného poldeci objednal deci borovičky. Lebo už vraj tak nebude mať dlho príležitosť vypiť si. A všetkých veľmi dlho, aspoň dvadsať rokov, neuvidí. Borovičku nedopil. Kým stihol vziať do rúk pohárik, prišli policajti. Údajne s nim pri zatýkaní zaobchádzali bez akéhokoľvek jemnocitu.
Znalci vyrátali, že v čase činu mal v krvi asi dva a pol promile. Vo výpovedi poprel, žeby deti chcel z okna vyhodiť. Prišiel vraj domov a videl ako starší Jaroslav sedí v detskej izbe na zemi, cmúľa si palec a naťahuje si pohlavný úd. To ho nahnevalo a chcel syna postrašiť. Chytil ho popod pazuchy, pritiahol k oknu a preklonil ponad parapet. Syn ho ale uštipol, naľakal sa a povoli zovretie. Chlapec mu vypadol.
A čo Viktor? Toho vyhodil vraj preto, aby nešiel sedieť iba za jedného!
Deti sa ale určite pred vyhodením z okna bránili. Dosvedčovali to čerstvé odreniny na rukách, nohách a bruchu. Vznikli pred pádom. Akú hrôzu museli zažívať tých niekoľko desiatok sekúnd, ktoré ich delili medzi životom a smrťou, sa už nedozvie nikto.
Pred súdom nevypovedal. Bol ale ochotný odpovedať na otázky. Okrem iného vyhlásil: "Chcel skočiť oknom za mojimi deťmi, ale ja som smoliar. Určite by som sa nezabil, iba ťažko zmrzačil a potom by som zbytočne trpel..."
Rozsudok nad vrahom svojich synov nebol nikdy vynesený. Ako sme už spomínali, ráno, pred záverom súdneho pojednávania, ho našli mŕtveho. Obesil sa cez noc v cele, na posteľnej plachte. Páchateľ tak bol napokon nielen sám sebe sudcom, ale i katom, vykonávateľom trestu, ktorý si zvolil sám.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
