Magvaši - realizujú vo svojich rezortoch vôbec najväčšie reformy tejto koalície. Je pod úroveň a priestorové možnosti ísť s týmto tvrdením do seriózneho sporu. Zvlášť Magvašiho meno ale vyžaruje v danej súvislosti priam oslepujúco.
Náš sociálny minister si aj v utorok zauvažoval: Na čo je dobré urýchľovať privatizáciu 49% akcií SPP? Najmä ak už to tak vyzerá, že výplatu dlhopisov FNM dokážeme pokryť aj z predaja bánk. A sám si hneď aj odpovedal - dobré to nie je, úplne by stačilo predať iba 24% SPP, veď strategický investor aj toľko s vďakou odkúpi.
Magvašiho návrh má tú politickú brizanciu, že tento model údajne "zvažuje" celá SDĽ. Keďže sa už nejaký piatok poznáme, je dôvodná indícia, že ľavica začína prihnojovať pôdu pre ďalší vnútrokoaličný konflikt. Podozrenie umocňuje fakt, že s ideou dokonca vôbec neprivatizovať v tomto volebnom období SPP, "lebo v SDĽ silnejú hlasy proti tomu", vyšiel už pred mesiacom Andrassy.
Takéto "zvažovanie" je ďalšou z radu politických vierolomností, ktoré páše táto strana. Koaličná dohoda na tom, že do súkromných rúk pôjde 49% akcií SPP, bola totiž dosiahnutá ešte na jeseň 1999. Pričom podstatou je, že tých 49% bol ústupok všetkých ostatných strán voči SDĽ, ktorá bola ochotná podporiť širokú novelu zákona o veľkej privatizácii vtedy, ak majorita SPP zostane štátu. Je trápne už opakovať, ale nedá sa inak: Je nenormálne vládnutie v takej koalícii, kde u jedného z členov je porušovanie dohôd základnou výbavou politického štýlu.
Nápad SDĽ v Magvašiho pretlmočení je skrz-naskrz antireformný a zničujúci pre ekonomiku krajiny. Už v čase zvady o zostatkovú majoritu-minoritu štátu bol najsilnejším argumentom proti súčasnej "dohode" fakt, že menšinový balík nie je natoľko lukratívny pre nadobúdateľa ako väčšinový. Čiže aj predajná cena za terajších 49% bude nižšia, ako za ten istý objem v majoritnom balíku. Keďže najväčšou záťažou verejných financií je vonkajší dlh, z ktorého musíme každoročne splácať úroky, jedinou rozumnou cestou je umoriť čo najväčšiu časť zo zadĺženia štátu jednorázovým príjmom. Jednoducho preto, aby sa rozpočtové zdroje, z ktorých sa každoročne hradia úroky, mohli použiť napr. aj na sociálny systém, zdravotníctvo, školstvo. A toto je rádovo možné iba predajom SPP, keďže iba jeho cena je rádovo porovnateľná s verejným dlhom (ktorý od jesene °99 ešte utešene narástol a odhaduje sa už medzi 400-500 mld. Sk). Úplne polopatisticky - čím skôr splatíme dlhy, tým nás vyjdú lacnejšie. Tomu rozumie ešte aj každý klient Devín Banky. Nerozumie iba SDĽ a jej "najreformnejší" minister.
Existujú ešte aj iné dôvody, prečo by bolo nutné predať nielen DOHODNUTÝCH 49% SPP, ale aj podstatne viac. Do parlamentu by sa mala čochvíľa dostať aj reforma dôchodkového systému. Hoci nie je zďaleka ideálna, jej podstatou je prechod z čiste priebežného modelu na model priebežno-kapitalizačný. To si vyžaduje vytvorenie niekoľkodesaťmiliardového rezervného fondu. Je prirodzené, že čím menej SPP sa sprivatizuje, tým chudobnejší bude tento fond a aj reforma väčšmi ohrozená.
Nepriestreľným argumentom pre vstup súkromného investora je však najmä dlhodobá ekonomická výkonnosť podniku. Štát je babroš, nerozumie podnikaniu, dosadzuje politických nominantov, ktorých celá ponovembrová história usvedčuje, že poriadne dokážu iba dve veci - presadzovať skupinové záujmy a popri tom vykrádať firmu. Evidenciou je aj terajšia blokácia rozhodnutia o zvýšení cien zemného plynu - samozrejme politikmi SDĽ a SOP. Mohol by jeden normálny vlastník predávať čosi za nižšiu cenu, než aké má náklady na vyprodukovanie? To môže iba blbý štát, ktorý pri riadení firmy vo svojom vlastníctve - SPP - nesleduje ekonomické pravidlá, ale výskumy verejnej mienky. Politici sa tu správajú neuveriteľne sebecky; od 1. januára 2003 bude ceny plynu regulovať tak či onak nezávislý regulačný úrad (inak by nikto nekúpil ani pol percenta SPP), a nie vláda ako doteraz. Čiže ak sa dnes cena primerane nezvýši, skok pre obyvateľstvo bude neskôr priam šokový.
Pointou je, že ak politici nenájdu odvahu zreálniť cenu plynu, podľa odborníkov zrazia kúpnu cenu akcií SPP. Tender je pritom už rozbehnutý, záujemcovia sú na svete, zmena podmienok medzinárodnej súťaže by znamenala pre štát totálnu blamáž a stratu nielen peňazí, ale i dôveryhodnosti. "Reformnej" SDĽ a jej "najreformnejšiemu" ministrovi však ani to nebráni ohlupovať národ nezodpovednými rečami a hnať koalíciu do ďalšieho nezmyselného konfliktu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
