Schrojf. Dobré si na tohto muža medzi tromi žrďami spomínajú aj v košickej Lokomotíve, veď zo svojich 297 ligových štartov odchytal v rokoch 1965-67 aj viaceré zápasy v drese železničiarov.
Pražský rodák, ktorý 2. augusta oslávil 70. narodeniny, žije v Bratislave od svojich 24 rokov. Chcel vojenčiť v pražskej ATK, ktorú neskôr premenovali na ÚDA a Duklu. Na jeho žiadosť však vojenská vrchnosť odpovedala, že podobných záujemcov majú sto, a že brankára nepotrebujú. Dostal teda povolávací rozkaz do Krídel vlasti Olomouc. Na Hanej chytal ligu v rokoch 1953 a 1954, kde v tom čase slúžili aj Košičania Polgár a Švarc. Hoci počas vojenčiny jeho robinzonády vzbudili pozornosť pražských klubov Sparty, Slavie a tiež bratislavského Slovana, pred odchodom do civilu o mrštného a štýlového Gumára prekvapujúco sa nik netrhal, a tak skončil nakoniec na Tehelnom poli, kde ho priviezol bývalý hráč ŠK J. Arpáš. Brankár svetovej triedy, ktorého u nás zaradili spolu s Pláničkom a Viktorom do zlatého trojlístka, a na MS´62 v Chile si vyslúžil pre svoje zákroky prívlastok čierna mačka i poctu najlepšieho brankára šampionátu, sa medzi belasých dostal doslova zadarmo. V tých časoch hráči za veľké peniaze ani neprestupovali, a tak nečudo, že Vildo, ako ho najbližší priatelia nazývajú, v čase dnešných miliónových transferov hovorí, že jeho tajomník Jozef Múdry bol neskôr jedným zo zakladateľov odborného futbalovo-hokejového týždenníka Tip a zástupcom šéfredaktora ho kúpil za skriňu v hodnote 1500 korún. Zlé jazyky však tvrdia, že všetko to spískala bývalá basketbalistka Slovana Cilka Mészárosová, ktorá sa stala jeho manželkou.
Na Slovensku si vypísal Schrojf brankársku vizitku nevšedného formátu. Svojimi zákrokmi sa podpísal pod titul Slovana v roku 1955 a v rokoch 1962 a 1963 aj pod triumfy v Čs. pohári. Hoci bol aj na MS´58 vo Švédsku, svet ho skloňoval vo všetkých pádoch na čílskom šampionáte. Nakoniec získal tam titul najlepšieho pred takými uznávanými brankármi, akými boli Šoškič (Juhoslávia), Jašin (ZSSR), Sosa (Uruguaj), Buffon (Taliansko), Carbajal (Mexiko), Sedrun či Araquistain (obaja Španielsko), Gilmar (Brazília) a ďalší, čo jeho vtedajšie kvality zvýrazňuje po rokoch vari ešte viac. V reprezentačnej bráne sa objavil 39-krát, v Slovane mal neotrasiteľnú pozíciu plných 11 rokov. Na záver kariéry chytal v Lokomotíve, vo First Vienna, v FC Sydney a vo viacerých rakúskych celkoch v nižších súťažiach. Trénerské remeslo ho nikdy nelákalo. Ani funkcionárčenie. Keď definitívne vyzliekol brankársky dres, bol garážmajstrom na SÚV ČSZTV, teraz pomáha synovi pri obchodovaní so športovými potrebami. Dostal sa k nim hravo, medzi prvými, veď vďaka futbalovým kontaktom je v Rakúsku pomaly doma ako na Slovensku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
