liecebného ústavu na Zemplínskej Šírave. V tomto prípade však ide o onakvejšie sústo lukratívnu budovu, ktorá svojho casu slúžila ako sanatórium pre stranícku nomenklatúru košického KV KSS. Po novembrovej revolúcii vtedy ešte federálne orgány rozhodli, že tento majetok, rovnako ako všetok ostatný, patriaci komunistickej strane, treba vrátit ludu tejto krajiny,
kedže vznikol z jeho práce a jeho daní. Ach, kde tie lanské snehy sú... A pretože Zemplín bol okrem iného známy aj svojim trojuholníkom smrti a s ním súvisiacou vysokou chorobnostou obyvatelstva, porevolucná vláda považovala za dobré a spravodlivé, aby komunistická zotavovna pripadla zdravotníctvu. V nastavajúcich rokoch sa OLÚ na Medvedej Hore preto profiloval na doliecovanie zápalových netuberkulóznych ochorení horných a dolných dýchacích ciest pre deti a dospelých. Neskôr túto profiláciu rozšírili o ochorenia pohybového aparátu po úrazoch, ale aj z neúrazových prícin, o choroby metabolické a tráviaceho systému. Kapacita 60 lôžok slúžila z jednej polovice dospelým a z druhej detom. Ako sa však zakrátko ukázalo, stacilo púhych jedenást rokov a zdravie ludí sa tak radikálne zlepšilo, že spomínanú budovu pocituje rezort zdravotníctva ako nadbytocnú. Na Zemplíne tomu hovoria, že co sa babe chcelo, to sa babe prisnilo. Pri tejto pripoviedke by sme mohli zostat, keby išlo o reci a nie o skutky. Lenže v liste, ktorý riaditel sekcie operatívnych cinností na Ministerstve zdravotníctva SR, adresoval prednostovi Okresného úradu v Michalovciach stojí cierne na bielom: OLÚ Zemplínska Šírava je prebytocným majetkom štátu, neslúži na plnenie úloh v rámci predmetu cinnosti ani v súvislosti s ním jeho správcovi NsP Michalovce, ktorej bol zverený do správy, a tak dalej a tak dalej. Okrem toho je tam ešte minimálne jedno zaujímavé konštatovanie. Týka sa totiž skutocnosti, že spomínaný ústav nebol zaradený do zoznamu zdravotníckych zariadení zahrnutých do druhej etapy privatizácie. A skutocne nebol. Ktovie preco, ked je pre štát "prebytocný a neslúži nemocnici na plnenie úloh v rámci predmetu cinnosti? Ak nemocnica nemá záujem a ani peniaze na prevádzkovanie ústavu, preco ho ministerstvo neponúklo do privatizácie s podmienkou zachovania predmetu cinnosti ako vecné a obsahové bremeno napríklad na dvadsat rokov, môžeme iba hádat. A je tu aj dalšia alternatíva pre tých, ktorým naozaj ide o zdravie ludí a službu regiónu: o budovu má totiž záujem aj Slovenský cervený kríž. Podla zákona o správe majetku štátu je možné uskutocnit aj osobitné ponukové konanie. Zákon ním rozumie vytvorenie sútažného prostredia, spravidla zverejnením ponuky v celoštátne distribuovanej tlaci, co by bol nesporne transparentnejší spôsob ako predaj vopred urcenému záujemcovi. Po celý cas existencie ústavu sa tam liecili dospelí i deti nielen z regiónu Zemplína, ale casto aj z ostatných kútov východného Slovenska. A vždy ich bolo dost. Zrazu sme všetci zdraví a okresy Michalovce a Sobrance nebudú potrebovat dokonca ani jedno jediné neakútne doliecovacie lôžko pre deti. Ktovie preco.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
