Jozefom Škrakom, čelným funkcionárom trebišovského klubu, sa rozhodol, že bude ešte vypomáhať Zemplínčanom v prvoligovej súťaži. Už sa mal predstaviť v novom pôsobisku tento týždeň, ale zatiaľ sa jeho premiéra odkladá. Miro bude absolvovať len domáce vystúpenia Trebišovčanov. Na cudzí ľad nebude cestovať, nedovoľujú mu to iné povinnosti. "Spolu s Petrom Brtáňom mám na starosti ôsmy a deviaty ročník hokejovej triedy, takže tieto trénerské profesionálne záväzky mi neumožnia , aby som hral aj vonku," rozhovoril sa Miro.
Bude mať 38 rokov a prvý rok sa venuje kormidelníckemu chlebíčku. Vžíva sa do tejto zaujímavej roly. Hromadu rokov si obúval korčule, nie je jednoduché seknúť s tým zo dňa na deň. "Keď hráč má zdravotné problémy, tak je ľahšie zabaliť to. Ja sa však cítim v plnej sile a nemám dôvod už definitívne odchádzať zo scény." Uvedomuje si ale, že musí tiež trénovať, aby nezaostal. Snaží sa pripravovať s juniormi dva razy do týždňa, aj so zverencami je v pohybe, udržiava sa vo forme. Okrem toho s Martinom Lenďákom zamýšľa chodiť do Trebišova na tréningy. Od budúceho týždňa tam potom vykorčuľuje aj v majstráku.. Pred pár mesiacmi bola otvorená brána pre tohto hráča do Spišskej Novej Vsi, teda tímu, kde pred rokmi hral spolu s Igorom Libom, keď HK VTJ postúpil do extraligy.. "Mám s nimi veľmi dobré vzťahy, ale vtedy ešte nevedeli, na čom sú finančne, tak sa môj príchod neuskutočnil. Potom som to nechal na náhodu, nezaťažoval som sa hľadaním nového angažmánu." Tento ostrieľaný bek, ktorý aj reprezentoval Slovensko napríklad v období, keď sa škriabalo zo spodných poschodí medzi elitnú A-kategóriu majstrovstiev sveta, nebol veľmi dlho v kontakte s prvou ligou. "Naposledy bolo tak začiatkom osemdesiatych rokov v Poprade, odkiaľ som prestúpil potom do Košíc. Vraciam sa teda do týchto zápolení po takmer dvadsiatich rokoch. "
M. Marcinko má toho dosť vo svojom repertoári. Okrem slovenských klubov vystriedal aj viaceré zahraničné. V minulom ročníku figuroval na súpiske nemeckého Müssbachu v tretej lige. Predtým hájil farby rakúskeho Zeltwegu vedno s Libom tiež jednu sezónu. " S Igorom som odišiel do Zeltwegu zo Spiša, potom sa on vrátil domov do Prešova, ja som si to namieril do Nemecka. Po čase ma ale zahraničné potulky prestali baviť. Kvôli rodine som si povedal, že treba zostať doma na Slovensku. Zhodou okolností syn je ôsmak, treba sa mu venovať, aj ho trénujem v košickom družstve. Tomáš sa ale nepodal na mňa, je útočník, center."
V poslednom období viacerí borci, ktorých daktorí ani nebrali vážne, sa vrátili do tímov extraligy alebo prvej ligy. Čím si to vysvetľuje tento veterán? "Je to výzva pre matadorov dokázať, že to vedia, stačia mladým. Na druhej strane tí, čo majú oveľa menej rokov, by sa mali trochu aj červenať, že my, kozáci, si to dokážeme s nimi v súboji rozdať. V každom tíme by mal byť aj taký, čo má batoh skúseností, ale u nás sa začínajúci hráči nevedia pobiť o miesto, vytlačiť "deduškov". Kto má rád hokej, urobí všetko pre to, aby hral. Na príklade starších jednotlivcov vlastne vidno ten naozajstný vzťah k športu. Niektorí chlapci si ale myslia, že sú kompletní hokejisti, ktorí pojedli všetku múdrosť sveta, no postupne sa presvedčia, že to tak nie je. Prístup je rozhodujúci. Ak hráč chce, veľa dokáže. Možno aj ja po čase zistím, že na to nemám a naozaj s tým skončím, nebudem sa trápiť. Momentálne si však myslím, že nejdem do rizika. Určite nezostanem len kvôli tomu, aby som figuroval v novinách. Je to však hodená rukavica pre ostatných, aby sa zdravo nasrdili a povedali si, že my, starci, ich nebudeme preháňať."
Marcinko nechce robiť frajera, zatiaľ nepodpísal ani zmluvu. Vie, že sa musí otestovať, či na I. ligu má nárok. "Verím, že odhadnem, aké sú moje hranice." Zrelý bek bude určite disponovať tým, čo málokto v súťaži poznatkami, ktoré nazbieral na cestách za hokejom. Napríklad v Müssbachu (mužstvo tam skončilo v play off na 7. priečke). "Mohol som tam zostať, aj odísť do iného klubu, ale dosť sa to tam začalo prerieďovať, urobili nové zmluvy pre cudzincov. " Marcinko sa vedel prispôsobiť okamžite štýlu hokeja v každej krajine, v ktorej sa ocitol. To sa týkalo i Francúzska (hral dva roky v Reimse). "Rád som spoznával všetko nové, všade som bol spokojný, zažil som tam pohodu, pokoj. Pokiaľ ide o štýl hokeja, tak vo Francúzsku to bolo dobré, páčilo sa mi hrať proti Škandinávcom, výkonnostne som si prišiel na svoje. V Rakúsku to zase nebolo také zákerné, ako som sa domnieval. Rovnako tak v Nemecku, kde prím mali cudzinci." Po zavŕšení kariéry Miro chce kráčať v trénerskej hierarchii, hodlá krôčik po krôčiku zdokonaľovať sa aj v tomto fachu. Vraví, že sa učí od starších a skúsenejších a pôsobenie pri mládeži mu vyhovuje. Čo bude potom, to sa ukáže.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
