Koloseu - či už to bol súboj hlavného hrdinu Maxima s "Tigrom z Galie" alebo so samotným cisárom Commodom pôsobili napínavo a vzrušujúco, no v starovekom Ríme by divákov príliš nezaujali. Nie preto, že by obaja "borci" nebojovali statočne, ale boli na tú dobu málo krvavé. Ľudia ktorí chodili na zápasy, sledovali totiž naraz súboje niekoľkých desiatok gladiátorov, doplnené bojmi s divými zvieratami, až kým sa celá aréna doslova "nekúpala v krvi". Pre ilustráciu, keď sa dostal k moci Julius Caesar, usporiadal veľkolepé hry, počas ktorých zápasilo v amfiteátri až 320 gladiátorských dvojíc.
Kto má vlastne na svedomí takéto krvavé jatky a strašné utrpenie desiatok tisícok mužov len pre pobavenie publika? Korene gladiátorských zápasov môžeme hľadať v pohrebných obradoch Etruskov. Rímsky historik Tertullianus napísal: "V dávnych dobách ľudia verili, že duša mŕtveho je šťastná, ak jej obetujú ľudskú krv. Často sa preto pri pohreboch odohrávali súboje a porazení boli odsúdení na smrť." Prvé "obetné hry" sa konali v roku 264 p.n.l., ale až v roku 105 p.n.l. usporiadala rímska aristokracia prvé oficiálne gladiátorské zápasy.
Stať sa gladiátorom nebolo vôbec ťažké. Stačilo mať "šťastie" a nechať sa zajať vo vojne, prípadne sa dopustiť nejakého zločinu alebo sa hlásiť ku kresťanstvu a šanca, že sa o niekoľko dní objavíte v aréne s mečom v ruke bola takmer stopercentná. To takmer preto, lebo odsúdení na smrť, alebo otroci, často meč vôbec nedostali, bojovali len holými rukami alebo palicami. Viete si predstaviť, že sa so zaťatými päsťami vrháte na rozzúreného leva alebo medveďa? Hrozná predstava . . .
Niekedy však odsúdenci na boj v aréne ani nestačili na zápas nastúpiť, zomreli už pred začatím hier. Keď cisár Caligula zistil, koľko mäsa sa spotrebuje na nakŕmenie divých zvierat určených na boj v amfiteátri, našiel lacnejší "trik" ako ich nachovať a dával im ako žrádlo predhadzovať otrokov. Medzi obľúbené spôsoby usmrtenia patrilo odievanie odsúdenca do tuniky napustenej smolou, ktorú zapálili a nešťastník tak za búrlivého potlesku divákov zaživa zhorel. Cisár Nero zase často nechával kresťanov obliekať do zvieracích koží a holými rukami ich nechával bojovať proti svorke vyhladnutých vlkov či psov.
Samozrejme, takáto "šou" dostala divákov do patričnej nálady, no naozajstná zábava sa začínala až príchodom miláčikov publika gladiátorov. Tí sa na vystúpenie pripravovali v špeciálnych školách, kde sa zdokonaľovali v technike boja a počúvali rady trénerov. Každý gladiátor bol cvičený na boj s určitou zbraňou. Rimania často vymýšľali bojovníkom zbrane a odev podľa ich nepriateľov alebo bohov. Tráci nosili prilbu so širokým okrajom, okrúhly štít a malý zahnutý meč. Samniti predstavovali bojovníkov z kmeňa, ktorý kedysi viedol vojny s Rímom boli vyzbrojení mečom, veľkým obdĺžnikovým štítom, prilbou s cieľnikom a chráničom predkolenia ľavej nohy. V boji sa s nimi často stretával retiarius sťaby boh morí Neptún. Musel byť veľmi šikovný, pretože sa snažil pomocou trojzubca zamotať protivníka do siete a potom ho usmrtiť dýkou. Akýmsi predchodcom stredovekých husitov bol secútor, ktorý sa súpera usiloval ovaliť ťažkou palicou s oloveným závažím, chránil sa štítom. Na boj so šelmami boli určení bestiáriovia. Levy, tigre, pumy, býky, medvede ale i obrovské slony, nosorožce či hrochy, sa snažili skoliť pomocou luku či kopije. Raz sa tieto krvavé hry vymkli organizátorom spod kontroly, rozdráždené slony prelomili železnú ohradu a podupali stovky divákov. Julius Caesar dal po tejto nehode vystavať priekopu, aby sa už podobný incident neopakoval.
Gladiátori prichádzali z kasární na vozoch a pri vstupe do amfiteátra sa zastavili pred cisárom, zdvihli pravú ruku a zvolali: "Ave Caesar, Morituri te salutant!" (Ave Cézar, na smrť idúci ťa pozdravujú!). Hlavnou úlohou gladiátora samozrejme okrem toho aby porazil súpera bolo získať si divákov na svoju stranu. Ak ich zaujal bojovnosťou a statočnosťou, dávali cisárovi znamenie mávaním šatkou alebo zdvihnutím palca smerom hore že si želajú, aby ho nechal žiť. Ak nepodal dobrý výkon alebo sa publiku znepáčil pre niečo iné, kričali "Iugula!" (Zabite ho!) a cisár ich väčšinou veľmi rád poslúchol. Najlepší gladiátori dostávali za víťazstvá rôzne odmeny, no len naozaj elitní bojovníci sa dočkali dreveného meča, ktorí im venoval panovník na znak toho, že sa im udeľuje sloboda.
V roku 80 n. l. slávnostne otvorili najväčší rímsky amfiteáter všetkých čias Koloseum. Dal ho postaviť Flaviovec Vespasianus a dokončil ho jeho syn Titus. Prvé hry trvali sto dní a zúčastnilo sa na nich tisíce najlepších gladiátorov zo všetkých kútov ríše. Počas nich bolo zabitých 5000 zvierat a napr. severoafrický slon v dôsledku jeho odchytávania na zápasy v aréne úplne vyhynul.
Bodku za týmto krvavým divadlom dalo až kresťanstvo. Cisár Konštatnín I. Veľký v roku 326 n.l. zakázal odsudzovať zločincov na boj v amfiteátroch a zrušil gladiátorské školy. V roku 404 n.l. boli hry úradne zrušené, no až o 119 rokov neskôr keď už Rím ovládali barbarskí králi utíchol krik gladiátorov v Koloseu navždy.
Autor: mk
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
