New Yorku a Washingtone. Skloňujú ju stáda politikov, právnikov, filozofov a spol po celom svete už tri týždne. Schéma je pritom triviálna a rozumie jej každý: Ak si želáme efektívne eliminovať hrozbu teroru, bude nutné zmieriť sa s obmedzením niektorých základných občianskych práv.
Ešte nikdy sa nestalo, aby jedna taká vysoko abstraktná téma totálne zaplavila médiá. Dokonca aj na Slovensku, kde je však obraz dosť skľučujúci; pisatelia kĺžu po povrchu, topia sa v prostoduchých klišé. A politici si zase raz vybrali ľahšiu cestu: Miesto jasných slov sa snažia v prvom rade upokojovať verejnosť. Viď debatu Šimko - Palko - Fico na STV.
Dilema je to isteže náročná, veď akýsi jej výsledok poznačí životy všetkých, aj slušných a nevinných. Práve tu, vo východnej Európe a tiež na Slovensku, sa však žiada pred rovnicu o mnohých neznámych prihodiť aj jednu dôležitú zátvorku: Všetci tridsiatnici a starší sme ešte pred dvanástimi rokmi ako ovce a bez námietok znášali policajný totalitný štát. Takže teoretické cvičenia trebárs o tom, či znesieme voľný prístup "orgánov" napríklad k výpisom z mobilných účtov, či strpíme laxnejšie povoľovacie konanie odposluchov a pod., znejú v tunajších končinách dosť "legračne". V tomto smere nás boľševik riadne vytrénoval; nedávno sme v podstate bez reptania prežili tzv. sčítanie ľudu, domov a bytov, ktoré bolo kabinetnou ukážkou vmešovania sa štátu do posvätnosti súkromia.
Čiže diskusia v tej rovine, v akej sa rozpútala v USA a Británii, je do našich súradníc obsahovo neprenosná. Jedným z kľúčových sporov v anglosaskej verzii napríklad je, či je hrozba teroru legitímnym dôvodom, aby boli zavedené identifikačné (po našom občianske) preukazy, ktoré sa tam dodnes vnímajú ako neprípustný zásah štátnej moci do osobných slobôd. My berieme občianske preukazy od narodenia ako samozrejmosť a ak lajster stratíme, obratom utekáme na políciu, lebo bez dokumentu, že existujeme, si život nevieme ani predstaviť. To je optika, pod ktorou treba vnímať aj tých cca 80% kladných odpovedí, ktoré ako v USA, tak aj v ČR vypadli z výskumov po otázke, či respondent súhlasí s obmedzením svojich základných práv, ak cieľom má byť zvýšenie bezpečnosti. Osemdesiat percent v ČR (SR a spol.) a 80% v USA jednoducho nie je o tom istom.
Toľko k regionálnemu rozmeru, problém sa však u nás dezinterpretuje ešte aj inak. Nestojíme totiž pred ALTERNATÍVAMI, že či spoločnosť slobodná ALEBO bezpečná. To je omyl - spor sa vedie iba o nové vyváženie oboch princípov v ére nastupujúceho globálneho teroru. Otázka správne znie, koľko zo svojich slobôd budeme musieť obetovať v záujme vyššej bezpečnosti. Ľudské práva sú predsa obmedzované z rôznych spoločensky akceptovaných nevyhnutných účelov už i teraz i v tých najslobodnejších krajinách. Zmena a celá diskusia je správne iba o tom, že sa rozširuje pojem "nevyhnutného účelu" resp. "legitímneho dôvodu". A nás čaká trpezlivé a múdre hľadanie novej miery.
Reči niektorých slovenských dejateľov, z politiky i médií, že nič nepocítime a terajšie zákony sa nemusia meniť, resp. že dokonca si na svoje slobody nesmieme nechať siahnuť, sú dosť nezodpovedné. Po prvé preto, lebo Ján Čarnogurský i Ivan Šimko (ako aj ďalší ministri vnútra a spravodlivosti asociovaných krajín EÚ), ktorí boli do Bruselu prizvaní, deklarovali pripravenosť prijať zvýšené bezpečnostné opatrenia dohodnuté v rámci EÚ. Tie sa odrazia ako v legislatíve, tak aj pri prísnejšej aplikácii už dnes platných zákonov. Po druhé, všetkým priateľom ľudských práv treba predovšetkým pripomenúť, že najvyššou funkciou a povinnosťou štátu je ochrana života, zdravia a majetku jeho občanov. Právo na život je totiž ľudské právo najvyššie, základné a ako také bezvýhradne spĺňa požiadavky nevyhnutného účelu a legitímneho dôvodu. A tým globálny teror nespochybniteľne je.
Občianske slobody sú originálne a nescudziteľné a táto doktrína stojí v základoch všetkých demokratických štátov. Zároveň je v nich zapísaná aj sebazáchovná poistka - v prípade výnimočných situácií môže demokratická moc niektoré slobody, v miere zodpovedajúcej účelu, suspendovať či obmedziť. Debata sa vedie a povedie iba o tej miere, nie o tom, či chceme byť slobodní ALEBO bezpeční.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
