dokáže vyvolať napriek tomu, že odvtedy ako sa to stalo, prešlo už rovných dvadsať rokov. Až sa nechce veriť, čo všetko dokázala vykonať žena, ktorá si vravela "matka". Bola ňou. Aj keď len z hľadiska biologického.

Lekár záchranky, ktorého čosi pred poludním zavolali k súrnemu prípadu, mohol už len konštatovať smrť. Telo dvaapolročného dievčatka chladlo a podľa jeho odhadu smrť nastala asi pred polhodinou. Zranenia, ktoré na nej videl, mohli zodpovedať tomu, čo uviedla jeho matka. Že dievčatko nechala na chvíľu bez dozoru, hralo sa, behalo po dvore, zabehlo do drevárne a pri hre sa naň zvalilo naukladané drevo. Polená. Ťažké kusy hrubej metroviny. Keď matka začula buchot a vybehla na dvor, bolo už neskoro. Dievčatko malo ťažké poranenia na hlave, aké mohli vzniknúť pri zavalení. Lenže - čosi tu nehralo. A nie iba to, že matka bola podozrivo pokojná. Až spokojná. Telíčko mŕtvej bolo priam posiate poraneniami. Čerstvými i staršími, zhojenými. Nikde sa prekrývali. Dievčatko bolo na pohľad podvyživené. Hotový prípad afrického syndrómu na Slovensku, aký môžeme poznať iba z televízie! Vysušené rúčky, nôžky, chudučká tvárička, akoby obtiahnutá kožou a dlhodobým hladovaním vzduté bruško.

A ešte čosi tu nesedelo. Dievčatko malo úplne vykrivenú nôžku pod ľavým kolenom. Muselo utrpieť ťažkú zlomeninu a zlomeninu jej nikto neošetril, preto krivo zrástla. S takou nohou nemohlo ani stáť, nie to ešte na nej chodiť! Legenda o behaní po dvore sa stávala prinajmenšom pochybnou. Bolo mu jasné, že záverečné slovo budú musieť povedať súdni lekári.

Tí boli nad telíčkom doslova zhrození. Za svojej praxi sa vraj sa takým niečim ešte nestretli. Dievčatko musel niekto po dlhú dobu, po celé mesiace, ukrutne biť, týrať. Koža na chrbte bola častým bitím takmer ako vypracovaná. Oddeľovala sa od svalstva. Všade mnohopočetné zlomeniny. Nenašli jediné nezlomené rebro, niektoré i viackrát. Museli konštatovať: na tele poškodenej prakticky nebola taká časť, ktorú možno zlomiť, aby nebola zlomená!

Bezprostrednou príčinou smrti bolo poškodenie mozgovej kôry a mozgu po úderoch tupým predmetom. No dievčatko by aj tak veľa dní neprežilo. V krátkom čase by podľahlo celkovému podvyživeniu, vyčerpaniu organizmu.

Bol to prípad pre orgány činné v trestnom konaní.

Nad tým, čo sa dozvedeli od matky dievčatka, dvadsaťpäťročnej Evy zo severu Slovenska, nedokázali ani len neveriacky krútiť hlavou. Celkom otvorene, bez náznaku ľútosti, totiž vyhlásila: "Chcela som, aby moja dcéra zomrela. Robila som všetko preto, aby som sa jej mohla zbaviť!"

Eva bývala s o päť rokov starším manželom v neveľkom rodinnom dome. On chodil do práce, ona sa starala o domácnosť a o ich dieťa, dcéru Andreu. Údajne jej spočiatku nebolo možné v starostlivosti o dieťa nič vytknúť, no asi pred trištvrte rokom sa čosi zmenilo. V hlave jej z ničoho nič skrslo podozrenie, že jej dieťa je debilné. Usúdila to podľa toho, že sa dievčatko občas pocikalo. Namiesto toho aby zašla za lekárom, poradila sa, rozhodla sa ho zniesť zo sveta.

Začala na tom pracovať skutočne cieľavedome. Plánovito. Systematicky.

Dopočula sa niekde, že tuberkulóza môže vzniknúť v oslabenom organizme. Po hladovaní. Pri zlej opatere. Z nedostatku vitamínov. Dcére prestávala dávať jesť. Maximálne ak jej na obed podhodila ždibku stvrdnutého chleba. Takmer vôbec jej nedávala piť. A už vôbec nie čaj, alebo nebodaj mlieko. Iba vodu! Čistú vodu. Dieťa bolo také dehydrované, že už od smädu nevládalo ani len plakať. Držala ho len v detskej postieľke s ohrádkou. Vôbec ho z nej nevypúšťala. No a začala ho biť. Rukou, päsťami, častovala ho kopancami. Keď ju začali bolieť ruky od sústavného bitia, zobrala si na pomoc prút. Potom násadu z metly. Ani to sa jej nevidelo dostatočné. Posledné dva mesiace krehké vychudnuté telo otĺkala polmetrovou palicou hrubou štyri centimetre! Samozrejme, že kosti detské kostičky nevydržali...

Posledný deň života jej uštedrila ešte väčšiu bitku. Vraj preto, lebo dcéru posadila na nočník, spadla z neho, tak ju uložila do postieľky a ona sa v nej hneď docikala. Vytiahla palicu. Tentoraz ju nebila po tele, ale po hlave. Tiekla jej z rán krv. Ba všimla si, že má v hlave akúsi dieru. Ale už neplakala. Išla na nákup.

Pri návrate si všimla, že dieťa v postieľke je neprirodzene skrčené. Dala mu na hlavu mokrú plienku a svojej mame bývajúcej obďaleč išla povedať, že sa naň zosypalo drevo.

Stará matka nebohej si vraj aj všimla, že jej dcéra sa akosi slabo stará o svojho potomka. Vraj jej to aj vytkla. Radila aby zašla s deckom k lekárovi, no dcéra na rady nedbala. Čo s ňou mala robiť? Veď je už dospelá a nemôže ju večne vodiť za ručičku!

A čo manžel? Musel si, ako otec, predsa niečo na dcére všimnúť!

Vyhlásil, že je denne, od rána do večera, v robote, preto sa do manželkinej výchovy nestaral. Ale čosi si skutočne všimol. Že dievčatko je chudučké. Má na tele modriny. Často plače. Manželke to vyhodil na oči, no tá šomrala, že ich dcéra je obrovský žrút, že na obed zjedla za troch. A ešte aj stále zlostí. Preto ju radšej necháva v postieľke. Pokým večeral doma, s dcérou sa o jedlo podelil. Bol prekvapený ako hltavo je a ešte hltavejšie pije. Potom zbadal - dievčatko má v hlave vši! Žene to vykričal. Kázal jej, aby dcéru okamžite odviedla k lekárovi. Začala sa vykrúcať a keď na tom trval, rozzúrila sa a pichla ho nožom do ruky. Musel ísť s poranením k lekárovi. Desať dní bol na maródke. Lekárovi nahovoril, že sa doma potkol, spadol a napichol sa na ostrý plech. Odvtedy mal strach. Radšej čušal...

Eva bola údajne aj na hlavnom pojednávaní prekvapivo pokojná. Vypovedala vraj takým spôsobom, akoby namiesto o utýraní si vlastného dieťaťa na smrť, hovorila o nedeľňajšej prechádzke v parku. Od súdu si odnášala úhrnný trest štrnásť rokov v najprísnejšom režime.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.