Mgr. Erika CINTULOVÁ, Múzeum v Kežmarku
Gustav Adolf Weisz je osobnosť, ktorá si zaslúži väčší priestor v našich dejinách. Predovšetkým výsledky jeho práce a aktivity jeho syna pri finančnej výpomoci svojim rodákom si zaslúžia pozornosť účastníkov.
Minulosť Gustava Adolfa Weisza je opradená tajomnom. Narodil sa vo Varšave v roku 1837. Jeho matka - Catharina Freiin von Hellern pochádzala pravdepodobne z Drážďan. Meno otca a jeho pôvod nie je známy. Vlastným menom sa G. A. Weisz volal Bielinski. Bol šľachtického pôvodu a mal titul baróna. Počas poľského povstania v roku 1861 bol nútený emigrovať do Kežmarku, kde si prisvojil meno Weisz a natrvalo sa tu usadil. Svoje pravé meno nikdy neprezradil z obavy pred ruskými špiónmi. Aj napriek tomu sa však nevyhol opakovaným snahám o jeho zatknutie.
Na nemeckých akadémiách vyštudoval maliarstvo a sochárstvo. Po príchode do Kežmarku sa usadil na Starom trhu č. 24, kde si vybudoval dielňu a čoskoro sa stal známy ako zručný a šikovný remeselník. Vypracoval sa na umelca s vycibreným vkusom, ktorého diela boli ocenené ďaleko za hranicami Spiša. V roku 1867 sa oženil s dcérou klobúčnickeho majstra Johanna Daniela Westhera - Rosinou, s ktorou mal štyri deti. Posledná - Ida Ďurčíková, zomrela v tomto roku ako 91 ročná.
Weisz postupne rozvinul dielňu na Ateliér pre umelecké remeslo a fabriku na spracovanie dreva. Tento ateliér mal veľký odbyt. Vkus a záujem zákazníkov sa na prelome 19. a 20. storočia orientoval na neoklasicistický a neorenesančný nábytok. Jeho diela bolo možné obdivovať v panských domoch a grófskych sídlach. Veľa z nich sa v minulosti nachádzalo napríklad aj vo vilách v Tatranskej Lomnici, v Starom Smokovci, v Dolnom Smokovci. Najvýznamnejšie nábytkové kusy ozdobovali napr. aj interiér grófov na Čákyovskom hrade - v Nededzi. Vynikal v drevorezbárskej práci, ako boli napríklad vyrezávané oltáre. Rukopis G. A. Weisza nesie aj renovácia hlavného oltára kostola sv. Kríža v Kežmarku, ako aj niektoré bočné oltáre z toho istého kostola v roku 1869. V roku 1875 renovoval kazateľnicu a barokový hlavný oltár v rímsko-katolíckom kostole v Tvarožnej, v roku 1878 ho poverili zameraním a odkreslením Červeného Kláštora, v roku 1889 reštauroval oltár a kazateľnicu v hradnej kaplnke v Kežmarku. Je autorom dreveného obrazu - epitafu Adolfa von Wildburga, ktorý je v hradnej kaplnke. Z jeho dielne pochádza aj oltár a modlitebná lavica v Zápoľského kaplnke v Spišskom Štvrtku. Reštauroval množstvo gotických oltárov na celom Spiši. Pre modrofarbiarov vyrezával vzory do foriem. Menej známa je jeho fotografická tvorba. Pri rozširovaní domu na Starom trhu č. 24, kde žil a pracoval, si zriadil menší ateliér, ktorý vznikol pravdepodobne v 80. rokoch 19. storočia. Bol prvým Kežmarčanom, ktorý mal otvorený svoj fotoateliér a taktiež aj prvým fotografom, ktorý v Kežmarku pracoval natrvalo. Zachovalo sa niekoľko fotografií z dielne.
Z jeho drevorezbárskej tvorby sa v súkromnej zbierke zachovala unikátna drevená skriňa v tzv. alpskom štýle s maľovanými dverami, na ktorých je ručne maľovaná kytica kvetov vo váze v štyroch poliach (na snímke). Táto skriňa svojim atypickým riešením a vypracovaním spĺňala nielen dekoratívnu funkciu, ale zároveň slúži aj v súčasnosti ako rozkladacie lôžko - posteľ. Dokladom precíznej a umeleckej tvorby G. A. Weisza je štvorcový stôl s náročnou rezbárskou výzdobou na stolovej doske, v strede ktorej je okrúhly výrez vyplnený zelenou látkou.
Pre tvorbu G. A. Weisza je charakteristické bohaté ornamentálne zdobenie (vidieť to napríklad aj na ráme na zrkadle v benátskom štýle na fotografickej prílohe), ktoré bolo ďalej farbené, prípadne zlátené. Medzi ďalšie ozdobné prvky stolárskej práce Weisza patrí bohaté využívanie rôznych druhov sústružených dielov na nohách stoličiek, stolov, precízne vyrezávanie detailov.
Na základe zachovávaných údajov vieme, že na Prvej spišskej živnostenskej výstave v Kežmarku v roku 1869 vystavoval aj G. A. Weisz.
O jeho súkromnom živote môžeme povedať, že žil veľmi utiahnuto a pohyboval sa len v úzkom okruhu priateľov takých významných kežmarských rodín, ako boli Wildburg, Badányi a iní.
Zomrel v roku 1913. S celou svojou rodinou je pochovaný na cintoríne v Kežmarku.
Pokračovateľom v rezbárstve bol jeho syn - tiež Gustav Adolf (1867). Aj so svojimi tromi sestrami dostal z rodičovského domu základy vzdelania. V roku 1885 zmaturoval na lýceu v Kežmarku. V tomto období odchádza G. A. Weisz starší pracovať do Ameriky. Po návrate späť do Kežmarku zarobené peniaze investoval do modernizácie dielne. Jeho cieľom bolo zaučiť syna do drevorezbárskej práce a neskoršie mu firmu ponechať.
Tak ako otec, aj on bol neobyčajne talentovaný a mal zmysel pre farby. Kreslil, maľoval akvarely a mal talent predovšetkým na dekoráciu. Po vyučení v umeleckom rezbárstve v otcovej dielni čoskoro prevzal jej vedenie. Aktívne sa zapájal aj do verejného života Kežmarku. Niekoľko rokov bol veliteľom požiarnikov. V roku 1897 sa oženil s Wilhelminou Fuhrmannovou, ktorá pochádzala z Vrbova. Na prelome 19. a 20. storočia - v období ťažkej hospodárskej krízy odchádza G. A. Weisz mladší s manželkou a dvoma deťmi do Ameriky. Usadil sa v New Yorku a tam si založil dielňu pre interiérové dekorácie, v ktorej v čase rozkvetu zamestnával 12 maliarov. Jeho ďalší život bol tragicky poznamenaný. Prvou udalosťou, ktorá tvrdo zasiahla do jeho života, bola smrť jeho 13-ročného syna, druhou prvá svetová vojna a prevrat. Tieto udalosti ho podnietili, aby sa zapojil medzi spolupracovníkov pomocných akcií, ktoré organizovali v Severnej Amerike v rokoch 1918 - 1919 pre obyvateľov porazených krajín. Od svojich blízkych v Kežmarku, sa dozvedel o biede svojej starej vlasti. Vtedy žilo v Amerike okolo 15 000 Spišiakov. Ich strediskami boli New York, Philadelphia, Chicago. Z jeho iniciatívy v októbri 1920 bol založený Spolok Spišiakov v Amerike, ktorého predsedom sa stal práve G. A. Weisz. Spolok organizoval finančné zbierky pre domovinu. V rokoch 1921 - 1928 vydával časopis Der Zipser in Amerika, ktorý aj sám ilustroval. Úspechy spolku boli obrovské. V rokoch 1921 - 30 zozbierali pre vdovy a siroty takmer 1 mil. korún. Vďaka ich finančnej výpomoci mohli fungovať kežmarské dievčenské výchovné ústavy, lýceum, gelnická mestská škola.
Gustava Adolfa Weisza považovali za významnú osobnosť, ktorá s neobyčajným rozhľadom pomáhala svojmu národu v časoch najväčšej biedy. To bolo jeho životným cieľom spolu s odstránením nevraživosti medzi národnostnými menšinami a rozširovaním kultúry na Spiši, aj za hranicami vlasti. Zomrel vo veku 66 rokov. V roku 1934 mu v Kežmarku odhalili pamätnú tabuľu, ktorá však bola zničená v roku 1945.
Autor: mku
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
