ale nikoho z toho asi hlava nebolí
Eugen MAGDA
Košice Už to nie je žiadna senzácia, naopak september bol opäť jasným dôkazom o pokračujúcej neschopnosti slovenského futbalu presadiť sa na medzinárodnom fóre. Reprezentačné áčko po prehre s Tureckom definitívne prepadlo v kvalifikácii o postup na budúcoročné MS, rovnako obstála aj naša dvadsaťjednotka v boji o letenky do záveru ME 2002, vypadli aj všetky štyri mužstvá z 1. kola Pohára UEFA, a tak voľky-nevoľky musíme konštatovať, že našimi spoľahlivými zástupcami na medzinárodnej scéne sú žiaľ, iba špičkoví rozhodcovia na čele so stropkovským rodákom Ľubošom Micheľom, ktorý sa kvôli častým zahraničným cestám usadil v Nitrianskych Hrnčiarovciach. Tento strážca pravidiel je na čele slovenského rebríčka už niekoľko rokov, napriek mladému veku je uznávanou osobnosťou v Európe, veď nie náhodou patrí do skupiny Top rozhodcov, v ktorej sú Talian Collina a spol. Spomíname to zámerne, pretože my Slováci sme už raz takí, že závidíme najúspešnejším aj nos medzi očami. Ba našli sa aj takí, ktorí sa ho pokúšali znemožniť. Máme ešte v živej pamäti súčasného reprezentačného trénera Jozefa Adamca z čias, keď pôsobil v Prešove. Div, že po prehre na Interi nevolal po tom, aby Micheľ nikdy viac nepískal. Tvrdými slovami ho napadol tiež tréner dvadsaťjednotky Dušan Griga v rokoch, keď pôsobil v Trenčíne. Po zápase v Košiciach, v ktorom 1. FC získal titul, mu vyčítal, že si neváži svoje postavenie, ale svojou argumentáciou nepresvedčil nikoho. A dnes je situácia taká, že kým náš bývalý najlepší kanonier J. Adamec prepadol s reprezentáciou v dvoch kvalifikáciách a S. Griga si popálil prsty so súčasným výberom do 21 rokov, zatiaľ Micheľ postupuje v medzinárodnom rebríčku stále vyššie, takže sa dostal oveľa ďalej ako jeho kritici.
Žiaľ, slovenský futbal sa raz za čas blysne, a potom sa ocitne v hlbokom spánku. Jednoducho nie sme dostatočne nároční, chýba nám zdravý zápal, klameme často sami seba, držíme chrbát hráčom vtedy, keď nemáme. Po nepríjemných úderoch, a najmä po vyradení z 1. kola Pohára UEFA bulharským celkom Litex Loveč, sa ozval i prezident Interu František Šulka, ktorý ešte nie tak dávno sníval o vytvorení slovenského veľkoklubu, slovami, že v tejto situácii peniaze treba dať radšej na onkológiu, ako futbalistom. Dokonca sa vystrájal, že hráčom zníži základné platy na 6000 Sk, ale sme zvedaví, čo prinesie jeho vietor, pretože sám, aj keď je prezidentom, v našom nedisciplinovanom futbale nedokáže nič. Po vyradení slovenského štvorlístka z pohárovej Európy sú všetci prekvapení, ako rok čo rok pohoria domáci matadori na medzinárodnej scéne pomaly s kýmkoľvek. Lenže je to zákonitý jav, pretože väčšina najlepších hráčov odišla do zahraničia, bohatšie kluby si pokúpili z chudobnejších všetky opory, čím ich oslabili natoľko, že doma potom nemajú vážnejšiu konkurenciu a kraľujú bez problémov. Lenže čo je horšie, sami sa presviedčajú ako výkonnostne nenapredujú, a keď z pohárov vypadávajú jeden po druhom na chvíľu vytriezvejú. Rýchlo však zabúdajú a všetko sa opakuje znova. Kuriózne pritom je, že kým špičkový trojlístok Inter, Slovan, Ružomberok dopadol najhoršie, zatiaľ Púchov, ktorý sa dostal do Pohára UEFA iba vďaka víťazstvu v domácej súťaži Fair play, vypadol smoliarsky, keď ešte minútu pred koncom odvety bol v nemeckom Freiburgu postupujúcim do 2. kola. A to v lete uvoľnil Interu Lembakoaliho a Kunza, takže v slovenskom futbalovom štáte nie je čosi v poriadku. Žiaľ, v našich kluboch sa v poslednom čase zameriavajú funkcionári predovšetkým na nákupy hráčov, avšak nevidieť to na výkonoch superligového výkvetu. Dokonca ide to až tak ďaleko, že bratislavské kluby lovia na východe už aj rybičky, čím mútia vodu v iných spádových oblastiach. Pýtame sa však, na čo ich potom SFZ zaradil z pohľadu mlade medzi najviac dotované kluby, keď robia opačnú futbalovú politiku? Takéto kroky krivia predčasne mladé chrbtice a spolu s ďalšími nezdravými praktikami sú vizitkou neschopnosti slovenského futbalu na medzinárodnej scéne. Nehovoriac, že moc si vynútili ľudia, ktorí si nevedia urobiť poriadok ani vo svojich kluboch, nemajú skúsenosti z veľkej hry, a tak pod ich vlajkovou loďou kráčame od desiatich k piatim. September bol v tomto smere rukolapným dôkazom našej neschopnosti, ale po sérii neúspechov nik nepohol ani lístkom. Akoby sme všetci boli spokojní a div, že netvrdíme čo my vlastne chceme na malom Slovensku. Naozaj nič viac len to, čo dokazujú iní malí, ale veľký futbal môžu robiť iba funkcionári s bohatou praxou, a nie takí, ktorí prichádzajú na vrcholnú scénu ako učni, a po troch mesiacoch si myslia, že sú najväčšími odborníkmi. A to nebolo a ani nebude nikdy dobré. Aj preto sme zvedaví, či na budúcoročnej celoslovenskej konferencii pichne niekto do osieho hniezda, alebo pôjdeme dolu kopcom ďalej.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
