korunky, či lekára čakajúceho nejakú milú "pozornosť". Opačným príkladom je zrejme najpopulárnejší felčiar na východe republiky Dr. I. Šľak, ktorý sa už 13 rokov sústreďuje na obveseľovanie duše svojimi piesňami a vtipným slovom. Naposledy sa Drišľak v plnej paráde predviedol svojim košickým pacientom, pričom vo vypredanom Jumbo Centre sa mu podarilo vytvoriť takú náladu, že poniektorí návštevnícu takmer plakali od smiechu a skvelej zábavy. S najväčším bavičom v Drišľaku, ozembuchistom Vilom Kalmanom sme po po košickom vystúpení trochu hodili reč.

Koľko koncertov zvyknete tak priemerne absolvovať za mesiac?

- Vždy sa to mení. Počas pôstov nehráme vôbec, v lete to ešte ujde. September bol však veľmi dobrým mesiacom, v priemere sme koncertovali takmer každý druhý deň.

Absolvovali ste v lete nejakú koncertnú šnúru?

- V lete sa nám zle koncertuje, lebo je teplo a my väčšinou hrávame na otvorených priestranstvách.

Ale keď je horúco, aspoň skôr dostanete publikum do varu...

- No to určite... Lenže potom sa dostanem do varu aj ja, keďže mám na sebe čierne gumáky... Keď na vás pri teplote 32 stupňov v tieni pečie Slnko, nielen vy ste pripečení, ale navyše vás pália aj nohy. To je dostatočný trest za to čo robíme.

Počas košického koncertu však na vaše gumáky ani nemuselo svietiť Slnko a publikum vás aj napriek tomu celkom "žralo"...

- Po dlhom čase sme hrali v uzavretom priestore, bolo tu tak ako na dedine. Páčilo sa nám, že ľudia boli v uzavretej sále a nemohli cúvnuť preč. Z dediny sme vyšli a pre dedinčanov v podstate aj hráme. Preto som bol veľmi prekvapený ako publikum reagovalo. Pripadalo mi to ako vystúpenie v takej veľkej dedine. Verím, že tí, čo sa prišli do Jumba zabaviť, odchádzali spokojní.

Čo robíte, ak sa náhodou publikum nezabáva?

- Keď si nevyzujem gumáky, tak prvé šóry ani nevyženieme domov... Väčšinou zvyknem chodiť so samopalom, ale v pondelok som si povedal, že je ho škoda na tých dobre zabávajúcich sa Košičanov.

Ponožky si pravidelne meníte alebo si na vystúpenie kvôli divákov v prvej rade vždy zoberiete tie najpoužitejšie?

- To je rôzne, záleží to od toho ako často nám ide teplá voda. Cez leto sa to ešte dalo, lebo v potoku jej bolo dosť. Lenže teraz sa ochladilo, a tak ich musíme pošuľkať medzi nohami... Priznám sa vám, že ja ako jediný z kapely si dávam na ponožkách záležať a vždy ich nosím vlnené.

Lepšie sa dajú prepotiť?

- Hej, lebo napríklad taký silon je na nohy dosť nevďačný materiál.

A čo tak nejaké poriadne nylonové ponožky?

- Hmm, nylon to už je vyššia kategória... To ani neviem, či som niečo také mal na nohách. Ale je som bol vždy taký vlnový typ a iné ponožky na mne ťažko nájdete.

Vychádza vám nové cédečko, budú sa môcť vaši poslucháči tešiť aj na nový koncertný program?

- Ten sa teraz v podstate vyvíja. Momentálne hráme taký bastard medzi starým a novým programom. Viete, starý bol úspešný a preto sa s ním neradi lúčime. Pri vydaní každého ďalšieho CD však vzniká aj nový program, avšak na koncertoch ho uvádzame až po istom čase, keď sa ľuďom takpovediac prepočúvajú. Raz veľmi dávno som bol na vystúpení Mekyho Žbirku, ktorý po vydaní novej platne koncertoval aj s novým programom. Vôbec ma neoslovil, ale keď sa mi tá platňa dostala o rok takpovediac do krvi, hneď to bolo iné. Aj preto sa chceme vyvarovať takýchto skúseností, a radšej dáme ľuďom čas, aby si na nové piesne zvykli.

Hraním v Drišľaku by ste sa asi veľmi neuživili. Čo porábate, keď nekoncertujete?

- My sme takí poloprofesionáli, a ja osobne som podobne ako Jano Kuric z Vidieka elektrikár. Je to veľmi ťažké povolanie porovnateľné s kaskadérstvom, ale nikto si to neuvedomuje. Som rád, že cez vaše noviny môžem pozdraviť všetkých elektrikárov.

Aj Kája Gott začínal ako elekrikár...

- Ta hej, my sme všetci traja taká elektrikárska partia. O Gottovi sa už síce napísalo viac kníh, ale maľuje tak isto ako ja. Medzi nami nie je takmer žiadny rozdiel...

Dozvedeli sme sa, že začiatkom júla ste boli osobným hosťom Alexandra Rezeša v jeho španielskej rezidencii. Azda ste mu tam neišli skontrolovať, či má dobre zapojenú elektriku...

- To nie. Sme taká kapela, že sa dostaneme všade. Vôbec sa za to nehanbíme, že sme mu hrali na oslavách jeho 53. narodenín. Keď za tým niekto chce vidieť peniaze, nech ich za tým aj hľadá. Pre nás to bol skôr taký výlet.

Išli ste tam na last minute?

- Boli sme tam len na otočku. Ešte v pondelok sme raňajkovali doma, potom sme nastúpili v Košiciach do lietadla, v utorok sme zahrali na oslavách a v stredu sme už boli doma. Je to podobné, akoby ste vy boli muzikant a išli ste vlakom na koncert do Bratislavy. Jediný rozdiel je v tom, že my sme boli letecky v Španielsku.

Hrali ste mu staré pesničky alebo nový koncertný program?

- Odohrali sme najmä ľudovky a do toho sme trochu 'hutoreli'. Bola to dobrá akcia, a aj odozva na naše vystúpenie bola celkom slušná. Nám je jedno, komu hráme, veď sme hrali už pre takmer všetkých politikov. Ľudia tie vzťahy medzi politikmi prežívajú omnoho viac, než politici samotní. Tí sú medzi sebou kamaráti, no navonok sa musia tváriť ináč.

Svoje španielske vystúpenie ste zrejme zakončili piesňou "Aj tak sme stále frajeri"?

- Hrali sme aj túto skladbu. Tak vám poviem, povedzte si, ktorú pieseň chcete počuť a my vám ju zahráme... Stačí keď nám ju niekto predtým aspoň dvakrát zaspieva.

Váš nateraz posledný veľký hit bol o ťahaní repy. Budete mať niečo podobné aj na aktuálnom piatom albume?

- Uznávam, pieseň o ťahaní repy bola naozaj veľký hit a dokonca vyhrala aj hitparádu v Rádiu Kiks. Podľa doterajších ohlasov môžem povedať, že z nového albumu zľudovela pieseň Za ráno je najlepšejší. Veľmi by som bol rád, keby sa z toho pre východniarov stal aspoň taký hit ako Hammelova Medulienka. Želám si, aby si to spievali, aj keď my budeme mať 60 rokov.

Aký je rozdiel medzi Drišľakom a Senzusom?

- Navzájom sa neodsudzujeme a sme kamaráti. Každý z nás robí svoju hudbu a nie je medzi nami žiadna závisť.

Keď ste začínali, vtedajšie stranícke orgány sa na váš druh humoru v piesňach nepozerali práve najprívetivejšie...

- Stále sme hrali to, čo sme chceli. Raz sme však spomenuli v piesni kvalitný papier, no keďže hneď na to vyhorela dakde celulózka, zakázali nám činnosť.

Ako ste prišli na nápad hrať na ozembuch? Predsa len, málo kapiel má tento "nástroj" vo svojej výzbroji...

- Môj ozembuch má veľkú hodnotu a nikdy ho nikomu nepredám. V Tatrách ho odomňa chceli za veľké peniaze kúpiť Nemci, no nepodľahol som im. V roku 1991 mohol stáť okolo 6000, no vtedy tam ešte nebola žiadna elektronika, ale len jedna piksľa z oleja. Sedí mi na ruku, je to môj nástroj. Už 13 rokov s ním hrám a žijem. Sme spolu a vždy svoji.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.