opekanie si potrebujeme niečím zapáliť. Predchodcom zapaľovača bolo kresadlo a k súčasným konkurentom patria zápalky. Prvé mechanické zapaľovače (na strelný prach) sa objavujú už v 16. storočí, často sú to prerobené pištole.
Benzínove zapaľovače vznikajú na začiatku 20. storočia, asi od roku 1903. V roku 1909 vyrobil zapaľovač s kresajúcim kolieskom známy rakúsky chemik Karl Auer. Zapaľovače sa rozširujú hlavne v prvej svetovej vojne, kedy ich vojaci vyrábajú z prázdnych nábojníc. Od roku 1928 začína zapaľovače vyrábať firma Ronson najprv benzínové, potom plynové.
Dnes sa takmer výhradne používajú zapaľovače na kvapalný plyn. Na rôzne tvarovane nádržky zásobníka plynu, ktorá slúži ako rukoväť zapaľovača, je nasadený zapaľovací mechanizmu. Iskra potrebná k zapáleniu plynu, sa obyčajne vyvoláva škrtnutím škrtacieho kolieska o kamienok. Škrtacie koliesko má tri kotúčiky dvoma postrannými s väčším priemerom sa otáča palcom, zatiaľ čo prostredný škrtne o kamienok a vyvolá iskru. Palcom sa zároveň zatlačí tlačidlo ventilu umiestnené tesne pod kolieskom a otvoreným ventilom tak začnú unikať pary plynu. Iskra ich zapáli a nad tryskou začne horieť plamienok tak dlho, pokiaľ je ventil otvorený.
Kvapalný plyn, ktorý sa používa do zapaľovačov sa odparuje pri teplotách zvyčajných v našich klimatických podmienkach. Pokiaľ je potrebné zapaľovač použiť vonku v mraze, musí sa plyn v zapaľovači najskôr trošku ohriať, napr. v dlani, aby sa začal odparovať. Naopak sa neodporúča nechávať zapaľovať na miestach s vysokou teplotou (napr. v lete v automobile) z dôvodu možnej explózie.
Autor: ji
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
