seba i to posledné. Vynikajúci spoločník a stelesnenie poztívneho myslenia - Honza Nedvěd

Nedávno ste oslávili 55-ku, začal sa týmto jubileom pre vás nový život?

"Nie, nie, to by nebolo ono. Ja sa už nezmením. Môj život je furt o nejakých tých základných ideáloch a občas úletoch, ktoré mi Pán Boh dovolí. Môžem si ich dovoliť už len kvôli tomu, že som slobodný. Doteraz som všetky ženy opustil alebo oni mňa. Som človek, ktorý napriek tomu, že stále žije v Prahe, musí mať pocit, že môže kedykoľvek odísť a robiť si čo chce."

Zdravie sa s vami párkrát nepekne zahralo, sú už spomienky na ťažké chvíle strávené na lôžku definitívne za vami?

"Na to nikdy, nikdy nezabudnem. Keď ležíte na ulici a umierate, strašný pocit tej chvíle vo vás zostane do konca života. Zvlášť sa zosilní v situáciách, keď si napríklad chcete zapáliť. Vďaka tomu nefajčím už štvrtý rok."

Vychutnávate si život plnými dúškami, ako vyzerá váš ideálny deň?

"Ako celý môj muzikantský život. Ráno sa zavriem do svojho štúdia, ktoré mám v dome, tam skladám pesničky, kým ma nechytí hlad. Tak potom idem na obed, ten si sám uvarím, veď je to môj koníček. Ideálne zakončenie môjho dňa by bol koncert, najlepšie niekde tu, na Slovensku. No a, samozrejme, v noci, keď sa vrátim, aby ma čakala nejaká láska, bez toho by deň nebol ideálny."

To sa vážne celý váš život dotýka len hudby? Neexistuje žiadne iné rozptýlenie?

"Láska."

Je pre vás dôležité byť stále zamilovaný?

"Čo to je, zamilovaný a stále? Dôležité je pre mňa mať niekoho, kto si ma váži a ku komu prechovávam úctu, kto mi vonia a komu voniam ja a koho pohladenie mi robí dobre a opačne. Či sa to volá láska, neviem. Dnes sa láska tak strašne zneužíva a je sprofanovaná. Preto si myslím, že láska je potreba. Keď potrebujete toho druhého na dýchanie a na všetko, čo robíte."

Vyhľadávate širokú spoločnosť alebo skôr súkromie domova?

"Jednoznačne súkromie. Keby som mohol, nikam by som nejazdil, žiaden zájazd, cesty. Mám rád svoje štúdio, alebo surfovanie na internete pod cudzími menami, to je moja vášeň."

Takže aj vás už strhol svet informačných serverov?

"Samozrejme, som závislák. Ale nemám čas, čo ma štve. Robím to tak, že ráno o siedmej si zapálim v krbe, urobím rannú kávu, premýšľam. No a po celom dni väčšinou zavretý v štúdiu si okolo siedmej konečne sadnem k počítaču a skončím o siedmej, ale ráno... (smiech). Keď som to urobil už asi stýkrát, povedal som si, tak takto asi nie, tu už ide o život. Od toho času "chatujem" asi do jedenástej v noci a na spánok mi musí stačiť tých šesť-sedem hodín."

Je pre vás dôležité mať rozhľad, informácie o svete?

"Týmto spôsobom relaxujem. Internet považujem za jednu z najdokonalejších myšlienkových diaľnic. Tam sa dozviete veci, ktoré by ste sa inak nedozvedeli. Prepojí vás, kde len chcete, do Manhattanu či do Číny. Strašne ma zaujíma história, rád by som sa pozrel do Oxfordu alebo do gréckych knižníc, či tam náhodou nemajú originál spisy všetkých tých Sofoklov a iných veľkých filozofov. No hoci ste tak uprostred diania, naraz si uvedomíte, že to nikdy nestihnete absorbovať, lebo je toho strašne veľa. Veď mám 55 a za chvíľu umriem! Každý umrie, preto sa aspoň upokojím pri stránkach nejakých nahých dievčat... (smiech). Veď tam chodia všetci, nie?"

Takže predsa len nejako kompenzujete svoj jednostranne zameraný muzikantský život...

"Áno, tým že skladám, akoby som zo seba stále uberal, odkrajoval. A to nejde, musíte sa predsa nejako dopĺňať, aby ste boli komplet. Pretože mňa spoločnosť ako taká akosi nedopĺňa, lebo od nej počujem buď 'hele, vole zahraj,' alebo 'ach vy ste taký krásny', čo musia byť asi fakt slepí ľudia. Preto mi internet poskytuje adekvátne naplnenie týchto mojich potrieb. Doma, pri počítači spoznávam krásu, ktorá ma robí kompletným. No musím vám povedať, že jednou z mojich obľúbených stránok je Lochnesska, viete to jazero s príšerou. To má neprestajne 24 hodín otvorené okienko, kde môžete sledovať obrázky z nainštalovanej kamery. Tá je pod vodou tam, kde príšeru videli najviac i nad hladinou...

Vy už vari môžete napísať aj príručku typu "prúvodce internetem"...

(smiech) "Nie, to by sa ľudia zbláznili, veď 90 percent internetu je pornografia. Ale to nie je pre mňa, mojim koníčkom je práve to jazero. Viete, aký to je zážitok, keď pozeráte na hladinu a naraz na obrazovke zbadáte nejaký tieň? Samozrejme, že to nemusí byť práve lochnesská príšera, ale vy si to predsa pokojne môžete myslieť, a to ma na tom vzrušuje. Tam je dokonca i poznámka, že akékoľvek podozrenie treba zaslať na ich adresu, aby sa to konzultovalo."

Takže ste prívrženec mystiky života a paranormálnych javov, ktoré nás obklopujú?

"V prvom rade si myslím, že to nie je nadprirodzené, ale úplne normálne. Tento svet je plný niečoho, o čom nemáme ani tušenia. Hoci som nezvyčajným zážitkom otvorený, neverím napríklad všelijakým tým liečiteľom a veštcom. Sám som sa už tak nechal liečiť a ochorel som na niečo úplne iné a podľa toho, čo mi vyveštili, som už dnes mal byť v Amerike a mať za ženu nejakú tamojšiu domorodkyňu. To mi predpovedali dve veštice nezávisle od seba! Určite však existuje tretí rozmer, o ktorom sami nevieme, čo to vlastne je, ale určite sa tam niečo pohybuje, sám sa s tým stretávam. Stáva sa mi napríklad, že keď mám lásku, ale takú, tú veľkú, obaja si napíšeme SMS-ku na mobil v tú istú sekundu. To nie je normálne. Často sa mi plnia sny, podľa ktorých tuším budúcnosť a zistil som že som médium. Viem "talířkovat" a fakt mi to vychádza."

A čo to vlastne je?

"Normálne sa rozprávam s mŕtvymi. Fakt! Sám seba predsa nepodvediem. Je to taký rituál, z papiera sa povystrihujú kruhy, na ktorých je po písmenách napísaná abeceda a čísla. Uprostred je tanierik s osou, ktorý sa otáča a ukazuje na jednotlivé písmená. Ak ste médium, čo ja som, tak sa skutočne otáča a môžete rozprávať s kým len chcete. Rozprával som sa tak s Werichom a teraz naposledy s Haškom."

Vážne? A čo vám zvestovali?

"Wericha sme sa pýtali, či by nám nemohol povedať, kde vlastne je. A on, že nemôže, že to je jediné, čo nemôže povedať. A ja na to, no dobre, a čo keď nie ste pravdivý, môžeme si urobiť skúšku? A on na to, že to sa nesmie. A ja vraj aspoň maličkú, pre nás. Keď naveľa súhlasil, moja dcéra vstala a prehlásila. 'Pán Werich, ja viem, že je to veľmi prozaické, ale čo som mala ráno na raňajky? To nemôže nikto z prítomných vedieť.' A on že 'vepřo-knedlo-zelo'. A vedzte, že to bola pravda. Ona si ráno o siedmej dávala 'vepřoví'. My sme naraz vyleteli a začali sme sa strašne báť, že sme fakt privolali ducha a to už radšej nechcem. Chcem sa len tak hrať. Chcem abstrakciu, nenávidím pragmatizmus. Pretože toho príliš pravdivého máme okolo seba strašne veľa. Keďže však od toho nemôžem utiecť, robím to aspoň v myšlienkach. Napríklad, keď sa rozprávam cez tanier s Haškom. Ten "dacan sprostej", nikdy by to nikto nepovedal, čo on narozpráva, ani ja by som to nebol schopný napísať. To mohlo vyjsť len z jeho hlavy. Je to krása a presne o tom je i internet. Veď to je virtuálna záležitosť. To nie je pravda. Tam nikdy neviete, čo robíte a môžete sa kontaktovať na niečo, čo v skutočnosti nemusí vôbec existovať."

Preskákali ste už množstvo životných situácií, viete odporučiť nejaký liek na boľavú dušu?

"Láska. Tma a dve nahé telá, ktoré sa držia a čakajú na slová mám ťa rád. To je jediný liek. Nič iného vás z toho nevyvedie. Žiadna káva, cigarety, chlast, drogy, kamaráti. Láska je jediná, ktorá to dokáže prekonať. Ale je jej tak málo. Asi si ju treba zaslúžiť. To už vie len Pán Boh."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.