muzikál Beatles na Novej scéne v Bratislave. Poznáme ho však aj ako kvalitného textára. Zapísali ho na čestnú listinu známeho dánskeho rozprávkara H. Ch. Andersena a v roku 94 ovenčili cenou Trojruža za celoživotné dielo pre deti. Na dvojdňovom podujatí, ktoré usporiadala Knižnica pre mládež mesta Košice predstavil Daniel Hevier svojim najmenším čitateľom dve najnovšie knižky, "Heviho Diktátor", zbierku 138 anekdotických diktátov a nezvyčajne poňatý protidrogový príbeh pre najmenších s názvom Krajina Agord.
Roky sme sa nevideli, ale moje deti rástli na knižkách z jeho edície Buvík a ja som si zas občas siahla po Básničkách z piesku. Stretli sme sa pri rannej káve, spoločnosť nám robila pozitívna nálada, ktorú Daniel Hevier rozdával a rozdáva plným priehrštím.
Ako sa žije vydavateľovi na voľnej nohe?
-Teraz som dokončil Diktátora a vydali sme Exupéryho Citadellu. S tým je veľa roboty. Vydavateľstvo Hevi sme vlastne my dvaja so ženou. Robíme si všetko sami. Od tlačiarne až po nosenie balíkov na poštu a korešpondenciu.
Rada som si prečítala tvoje postrehy v SME...
-Tie sa už skončili.
Nechystáš sa vydať ich?
-Aj by som možno chcel, ale kým mám čo nové písať radšej budem vydávať nové veci. A toto nechám deťom ako dedičstvo.
Páčila sa mi Líška, ktorú si robil pre Janu Kirschner. Komu teraz píšeš nové texty?
- Robil som pre dvojicu "Twins" a nový Elán. Jednu pieseň zhudobnil klávesák Ľubo Horňák a použil dokonca autentickú nahrávku Warholovej mamy. Spieva peknú ľudovku po rusínsky. To ma podnietilo k napísaniu pesničky "Láska sa vracia domov". O tom, ako sa Andy Warhol vracia po rokoch ...
Ako vznikol Diktátor?
- Keď som pripravoval syna na prijímačky na strednú školu. Povedal som si, že diktáty majú byť vtipné, aby sa deti pri nich nenudili. Zistil som totiž, že sa v škole učia nezáživné a nudné veci. Teraz som na jednom stretnutí učiteľkám trochu z nich čítal. Aj som sa trochu bál, či sa neurazia. Išlo o jeden diktát na písanie veľkých písmen. Hokejový útok mal týchto hráčov: Veselý, Zajac, Vyskočil, Tvrdý, Bobok, Vytlačil... A neurazili sa.
Naposledy si napísal muzikál Beatles pre Novú scénu. Čím ťa priťahuje divadlo?
- Zažil som tam pekné chvíle. Často som bol na skúškach. Divadlo mi je vzácne, lebo je tu úplne iné prostredie. Každý je nejakým kolieskom v stroji a panuje tam ohromná atmosféra. Bufety, zákulisie, všetko je nádherné. Len sa to potom pokazí financiami vzťahmi a konkurenciou.
Raz si mi tvrdil, že spisovatelia by nedokázali tímovo tvoriť.
- Neviem si predstaviť, aby spolu niečo robili hoci len dvaja. Je to čoraz horšie. Majú zrejme pocit, že je na to malý priestor a že keď má jeden úspech, druhý ho už nemôže mať, lebo ľudia sa vyčerpajú. A najmä, každý má svoje vyhranené názory na politiku a hneď toho druhého nenávidí na smrť. Spisovatelia sú individualisti. My sa naozaj môžeme stretnúť len raz, alebo dvakrát za rok. Aj ja chodím veľmi málo medzi ľudí. Som vlk samotár.
Mnohí spisovatelia tvrdia, dokonca aj Salman Rushdie, že najväčšou čitateľskou základňou sú ženy stredného veku. Keby ich nebolo, literatúra by vraj zakapala, napísal si niečo pre ne?
-Nepísal som to síce rovno pre ženy, ale napísal som knižku, vola sa Chcete byť šťastní, opýtajte sa ma, ako na to. Boli to také krátke postrehy a rozprávania. Veľa žien mi potom písalo. Už dlhé roky túžim napísať prózu, taký román čo by sa prečítal za dva dni. Lenže to treba vysedieť. Na to treba zázemie aby som pol roka mohol písať a nemusel živiť rodinu. Zatiaľ to nie je reálne. Mám niekoľko námetov. Ale neviem si predstaviť, či práve Rushdieho čítajú napríklad ženy v domácnosti. Sú to náročné knihy.
Veľa detí začalo čítať vďaka Harrymu Potterovi.
- Deti, ktoré čítali predtým, nepotrebujú Pottera. Inak je to je dobrá vec, ale obávam sa,že oni si prečítajú jednu knižku, ktorá letí a dlho sa o nej hovorí a potom zase prestanú čítať. Takú ďalšiu knihu už nenájdu. Je to istý fenomén. Tak ako jedno leto bol na kúpalisku bazén plný Ninja korytnačiek, bolo ich hádam tristo. A druhé leto to bol zas úplne smutný pohľad. Hovorím si: "Kde sa podeli tie korytnačky?" Sú už niekde na smetisku. Stále sa pýtam, čo by sme robili my v ich veku, keby sme mali toľko možností. Možno by som sa v živote nestal spisovateľom, ale počítačovým maniakom. Ti nie je len naša zásluha, že sme viac sčítali ale vtedy nič iné nebolo iné.
V čom je to teda?
-Je to aj vec spisovateľov. Keď budeme písať dobré knižky, tak ich deti budú čítať. Ale keď budem písať nudne, čo nemá nič spoločné so životom, deti to odhalia a nebude ich to zaujímať.
V rozprávke O zatúlanej guľke si dokázal deťom priblížiť dokonca atentát na Lennona, teraz zas v Krajine Agord narkománia sú to drogy...To je dosť nezyvklé...
-A pritom tam nie je vôbec nič z tohto slovníka. Drogy sú pomenované rozprávkovo. Je tam kvet Oldymam, z ktorého deti dýchajú a dostávajú sa do stavu eufórie. Nazdávam sa, že s ďeťmi možno hovoriť o čomkoľvek, aj o smrti, sexe, o peniazoch alebo aj o vraždách.
Aj o terorizme? Dokázal by si im sprostredkovať to, čo sa stalo nedávno v New Yorku?
-Len treba nájsť ten správny slovník. Oni aj tak všetko vidia v televízii. A tá sa s nimi nemazná. Podá im to v priamom prenose. Kniha by to mala urobiť trošku ináč. Aby to nebolo také povrchné a brutálne. Ale trochu hlbšie. Určite to napíšem, ale literatúra je vždy trochu pozadu. Zaujímavé je, že už dlhšie chcem písať pre dospelých román, fikciu o tom, čo by sa stalo, keby sa o niekoľko rokov začalo také mesto ako Petržalka, v ktorom bývam, pomaly zosypávať. Tie domy už totiž pomaly dožívajú a môže stačiť iba malé zemetrasenie a sídlisko sa začne takto rozkladať. Bude to však trošku utopický román. Aspoň dúfam.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
