chcel "mať" každý z nás, i keď tento pojem predstavuje pre každého čosi iné. Pre materialisticky založeného človeka sa bude slovo šťastie spájať s niečím, čo súvisí s peniazmi. Možno si predstaví luxusnú nehnuteľnosť, život v nadštandardných pomeroch a zabudne pritom na skutočnosť, ktorá neujde citovo založenému človeku. Ten si pod šťastím predstaví okruh ľudí, medzi ktorými sa bude cítiť milovaný a nenahraditeľný, ktorí mu dajú najavo, že na svete nie je zbytočne. Tento človek na nič materialistické nepomyslí, pretože dá prednosť iným hodnotám. Ibaže v reálnom svete nikto nie je absolútnym materialistom ani "antimaterialistom". Chceli by sme mať oboje. Alebo aspoň väčšiu časť z tejto zidealizovanej predstavy. Pre začiatok by možno stačil vlastný byt, zopár ľudí, na ktorých sa dá spoľahnúť, aby bol svet o čosi krajší. Ak takým nie je, je načase s tým niečo urobiť. Je len málo šťastných ľudí. Bude to tak asi preto, aby sme si šťastie neprestali vážiť. A predsa, aj v časoch, ktoré nazývame neľahkými, pretože nás nenapĺňajú ničím pozitívnym, sa nájdu ľudia, ktorí sú naozaj šťastní. Pochádzajú z rozličných kontinentov, krajín, vrstiev spoločnosti. Nemajú spoločné záujmy ani názory na svet. Napriek tomu sa im rozličnými spôsobmi podarilo uchmatnúť čosi z toho tajuplného, čo im zvyšok sveta tak neskrývane závidí. Podotýkam, že ak spomínam šťastných ľudí, nemyslím tým len pár "vyvolených", ktorých sa šťastena drží od narodenia a ich životné plány sa im rad radom plnia bez väčšej námahy. Je tu množstvo takých, ktorí neoplývajú mimoriadnou krásou, talentom ani materiálnym bohatstvom a predsa vám bez rozpakov povedia, že je ich život krásny. Okrem matky Terezy vám teraz asi nenapadne meno ani jedného z nich, ale vnútorne spokojní a šťastní ľudia sa nájdu aj na miestach, kde by ste ich nikdy nehľadali. Lebo sú celkom "obyčajní", ako vy alebo niekto z vašich susedov. Ich tajomstvo spočíva v tom, že sa naučili vážiť si samých seba, zmierili sa so svojimi nedostatkami a prestali túžiť po živote, ktorý im nebol súdený. Hľadali a napokon objavili krásu svojej životnej cesty, naučili sa tešiť z každej zákruty a úskalia, ktoré v sebe vždy schovávali nejaký zmysel. Neviem prečo, ale mnohí ľudia si myslia, že šťastní budú až vtedy, keď dosiahnu vrchol susedného kopca a ten svoj si napriek jeho výške a dôležitosti takmer nevšímajú. Potom dopadnú asi tak, ako tí, ktorí na sklonku svojho života zistia, že po celé roky liezli na nesprávny kopec a už nemajú dostatok síl na to, aby z neho zliezli a vyliezli na ten svoj.
Lucia Gallíková
Autor: rau
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
