kilometrová vzdialenosť, rozdiely v mentalite, kultúre, náboženstve či spôsobe života, predstavujú pre našinca zdanlivo neprekonateľnú bariéru. A predsa sú Slováci, ktorí zažili ostreľovanie Libanonu Izraelom, či palestínsko - židovskú svätú vojnu na vlastnej koži. Kapitán Peter Sekerák, bývalý vojak michalovského vojenského útvaru, strávil rok na Blízkom východe.
Vojak bez zbrane
Kapitán Peter Sekerák strávil v pozorovateľskej misii OSN presne dvanásť mesiacov. Polovicu v Izraeli, druhú v južnom Libanone. Bol pozorovateľom v rámci misie UNTSO (United Nations truce supervision organization), ktorá bola prvou mierovou operáciou OSN, založenou v roku 1948 s veliteľstvom v Jeruzaleme. Monitoruje dodržiavanie prímeria medzi Izraelom a susediacimi arabskými krajinami, teda Libanonom, Sýriou, Jordánskom a Egyptom. Slovensko má v tejto misii dve pozorovateľské pozície, ktoré nám v roku 1998 ponúklo Rakúsko. Mojou úlohou, ako pozorovateľa OSN, bolo monitorovať situáciu, mať kontakt s obyvateľstvom, zisťovať jeho nálady, kontrolovať dodržiavanie vytýčených hraníc. Veľa ľudí si mýli pozorovateľov s vojakmi OSN. Na rozdiel od vojakov sme ako pozorovatelia neozbrojení, naša úloha je skôr diplomatická, ako vojenská. Namiesto zbraní používame diplomatický pas, uniformu a modrú prilbu, začína svoje rozprávanie kapitán Sekerák a pokračuje: Prvú polovicu misie som absolvoval v Tiberiase na pobreží Galilejského mora v severovýchodnej časti Izraela. Hlavnou úlohou našej deväťčlennej pozorovateľskej skupiny bolo monitorovať dodržiavanie dohody o prímerí medzi Izraelom a Sýriou a vykonávanie inšpekcie vojenských zariadení. V jednotlivých zónach sme kontrolovali dodržiavanie stanovených kvót množstva vojakov a druhov používaných zbraní v jednotlivých vojenských základniach. Bežný deň pozostával z jazdenia opancierovaným autom a monitorovaním bezpečnostných sektorov. V pozorovateľskej skupine bol napríklad Ír, Nór, Holanďan a jediný Slovák. Komunikácia v rámci skupiny fungovala bez problémov. Väčšinou to boli skúsení dôstojníci, ktorí nešli robiť túto prácu kvôli dobrodružstvu. Jednoznačný dôraz sa vždy kládol na bezpečnosť.
(Ne)bezpečný Blízky východ
Hoci sa Blízky východ v súčasnosti nepovažuje za príliš bezpečnú oblasť, skúsenosti kapitána Sekeráka hovoria niečo iné. Na Izraelskej strane bolo bezpečne. O čosi horšie to bolo na libanonskej strane, počas dvanástich mesiacov som však ani raz nezažil pocit nebezpečia. Je síce pravda, že obrnené auto vojakov OSN raz ostreľovali vojaci, no odniesli si to len kolesá auta. Začatím intifády, (palestínske povstanie proti Izraelu pozn. autora) sa však podmienky výrazne zmenili. Výbuchy a samovražedné atentáty sú dnes oveľa častejšie, vysvetľuje jeden z dvoch slovenských pozorovateľov v misii UNTSO. Jediné väčšie vzrušenie, ktoré som za rok v pozorovateľskej misii zažil, boli dva útoky Hizballáhu na Izrael, a následné odvetné ostreľovanie zo strany Izraela práve v sektoroch, v ktorých sme operovali. Dostali sme varovanie, že sa plánuje ostreľovanie, a okamžite sme museli opustiť sektor, v ktorom sme sa nachádzali. Delostreleckú paľbu potom pozorovali v bezpečí zo vzdialenosti desať kilometrov.
Modrá čiara
Druhú polovicu misie, ktorá trvala dvanásť mesiacov a skončila v auguste 2001, strávil Peter Sekerák v dedine EL Khiam v Južnom Libanone. Ich úlohou bolo monitorovanie tzv. Blue line, teda modrej čiary, ktorú vytýčilo OSN, a v súčasnosti tvorí pomyslenú hranicu medzi Libanonom a Izraelom. Modrá čiara prechádza v jednej časti stredom hrobu, o ktorom sa medzi Izraelom a Libanonom vedie spor. Židia tvrdia, že v ňom leží židovský rabín, Libanonci sú zasa presvedčení, že v hrobe je pochovaný ich náboženský hodnostár. Aby sa uspokojili obe strany, hranica vedie práve cez tento hrob. Aj tak vyzerajú kompromisy, vysvetľuje P. Sekerák.
Ľudia
Izraelčania mi v mnohom pripomínali Európanov. Síce trochu uzavretejší, nemej priateľskí, ale s mentalitou podobnou tej našej. Na druhej strane Arabi sú presným opakom židov, priateľskí a otvorení. Mám pocit, že priateľstvo a otvorenosť má niekedy len zakryť ich záujmy rozpráva o svojich skúsenostiach s domorodcami a pokračuje: Je ťažké hádzať všetkých moslimov do jedného vreca. Na malom území je veľa fundamentálnych skupín, podporovaných záujmami Sýrie, Iránu, či Libanonu. Mnohokrát bojujú medzi sebou a zdá sa, že je to nikdy nekončiaci konflikt, v mnohom vychádzajúci práve z mentality Arabov.
Práca ako každá iná
Niekomu možno pripadá práca v mierovej misii ako dobrodružstvo, ak si však priamo na mieste, je to práca ako každá iná, tvrdí kapitán Peter Sekerák. Hoci si existujúce nebezpečenstvo človek nepripúšťa, má ho v podvedomí. Nie je to výlet, ani adrenalínový šport, v tíme sme boli závislí jeden na druhom, a ak ja urobím chybu, neohrozím tým len seba, ale tiež svojich kolegov. A ako by zareagoval na opätovnú ponuku vrátiť sa do misie OSN? Samozrejme, že by som išiel späť, dodáva kapitán Peter Sekerák.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
