cenového výmeru, ktorého uvedenie do praxe sa aj vdaka ich nespokojnosti odkladá z mesiaca na mesiac. Ako sme sa od šéfov regionálnych Asociácií súkromných lekárov SR dozvedeli už skôr, títo poskytovatelia zdravotníckej starostlivosti si naplánovali bud sanitárne dni, alebo sa vybrali na školenie civilnej ochrany o prevencii pred prípadným použitím chemických ci bakteriologických zbraní. My sme sa vcera zamerali na mapovanie názorov širokej verejnosti pacientov, ktorých sa zatvorenie ambulancií bezprostredne dotýka.
Mám teplotu, kašel, nádchu, zrejme je to chrípka. Nemám záujem o vystavenie práceneschopenky, ale bez liekov v takomto stave do pondelka, kým otvorí ambulanciu môj obvodný lekár, nevydržím. O to viac ma mrzí, že lekár na pohotovosti, ktorú som navštívil, vyhlásil, že recepty na vybratie liekov mi jednoducho nepredpíše. Dokonca, jednu pani predomnou poslal z cakárne rovno domov, priblížil nám osobnú skúsenost Popradcan Štefan Kacur. Nás pravda zaujímalo, ako sa jeho príbeh skoncil. Recept som nakoniec dostal. Lenže nevystavil mi ho spomenutý lekár ale nejaká iná doktorka, ktorá ho po hodine ordinovania vystriedala. Mal som štastie, že sa tak stalo. Inak by som zrejme odišiel bez pomoci domov, dodal.
I ked ludia v cakárnach, ktoré sme vcera navštívili, šomrali, cakacie doby v nich boli podstatne kratšie, ako pocas bežných dní. Ordinujúci lekári nám potvrdili, že verejnost je o ich akcii dobre informovaná, takže k hromadeniu pacientov v cakárnach nedošlo. Ich uvedomelost však pomerne ostro kontrastovala s názormi, ktoré nám títo ludia tlmocili v súvislosti s protestnou aktivitou lekárov. Neviem, kolko doktori v privátnej sfére berú. Poznám však jedného, ktorý každého pol roka mení služobné auto, pricom zdôraznuje, že automobil potrebuje na dosiahnutie vzdialených pacientov. Nevadilo by mi, že štrajkujú, ved každý sa snaží prilepšit si, ako sa len dá, keby to nebolo na úkor pacienta, ktorý si celý svoj život platí zdravotné poistenie, konštatoval pán Jaroslav. Ak už lekári žiadajú vyššie príjmy, malo by sa to odrazit aj na kvalite poskytovaných služieb. Nemožno len donekonecna pýtat, ale treba aj nieco dávat. Tzv. nadštandardy si platí pacient sám a takisto prostredie ambulancií je v mnohých prípadoch nevyhovujúce až nedôstojné, uviedol pán Miroslav, ktorý podstatu problému našiel nie v postoji lekárov z privátnej sféry, ale v chorej ekonomike samotného štátu. Chyba je v systéme. Pomohla by hádam len úplná zmena financovania v rezorte zdravotníctva a nielen prijímanie ciastkových úprav a korekcií, dodal na záver.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
