ponúkali ako vzácne živočíchy rôzne fantastické výrobky šikovných domorodcov. Tí pozošívali hlavu opice s kožou veľkej ryby a vznikla originálna morská panna. Podobne kombinovali časti tiel rôznych vtákov, cicavcov a jašterov na nevídané monštrá. Európski vedci časom odhalili tieto podvody a stali sa nedôverčiví k preparátom čudných tvorov dovážaných zo zámoria. Preto hneď odmietli ako falzifikát kožku neznámeho zvieraťa, ktorú Britskému múuzeu v roku 1797 darovali z Austrálie. Veľkosťou kožka zodpovedala trochu väčšiemu zvieraťu ako je zajac. Bola pokrytá mäkkou hnedastou srsťou, ktorou zarastal aj plochý bobrí chvost. Prsty na krátkych hrubých nohách spájala plávacia blana a zakončovali ich silné tupé pazúry. Najčudnejšou časťou kožky bola hlava so širokým kačacím zobákom. Onedlho však Britské múzeum dostalo niekoľko celých zvierat s rovnakou kožkou a zobákom, takže viac sa nedalo pochybovať, že takýto tvor skutočne existuje. Zoológovia ho nazvali vtákopysk (Ornithorhynchus anatinus) podľa jeho vtáčieho zobáku.
Ďalšie prekvapenie nastalo po pitve zvieraťa. Vtákopysky majú vyvinuté srdce a bránicu ako cicavce, avšak konečník, močové a pohlavné orgány ústia do spoločnej kloaky ako u vtákov. Navyše krčné rebrá majú ako jaštery. Samiciam však chýbajú mliečne bradavky. Bolo záhadou, ako sa vtákopysk vlastne rozmnožuje. To zistil neskoršie anglický zoológ Caldwell, keď postrelená samica vtákopyska zniesla vajce a pri jej pitve objavil druhé. To vyvolalo rozruch vo vedeckom svete, lebo dovtedy platilo pravidlo, že cicavce sú výlučne živorodé. Potom paleontológovia objavili, že vtákopysky žili v Austrálii už pred 135 miliónmi rokov a sú osobitnou líniou evolúcie, z ktorej sa iné cicavce nevyvinuli.
Vtákopysk je rozšírený v Austrálii a hlavne v Tasmánii. Ako kuriozitu ho intenzívne lovili, lebo každé múzeum a lepšia škola na celom svete ho chceli mať v svojich zbierkach. Keď začiatkom minulého storočia hrozilo vtákopyskovi vyhubenie, austrálska vláda nariadila jeho ochranu, zásluhou ktorej viac nie je existenčne ohrozený.
Vtákopysk žije pri čistých riekach. Za potravou sa vydáva za súmraku. Potápa sa a ako kačica vyberá z bahna rôzne drobné živočíchy. Pod vodou má oči, uši a nozdry tesne uzavreté, takže pláva naslepo. Orientuje sa citlivými elektrosenzormi na zobáku, ktorými zachytí pohyb koristi spojený s vytvorením slabého elektrického poľa. Žije v pároch. V brehoch vyhrabáva dlhé nory, zakončené priestornou komôrkou. Tam samička znáša dve malé guľovité vajíčka. Násadu zohrieva asi týždeň. Potom sa mláďatá vyliahnu po prerazení pergamenovitej bielej škrupiny vajíčka a lížu mlieko, prýštiace z dvoch mliečnych políčok na bruchu matky. Dospievajú veľmi pomaly. Oči sa im otvárajú až po 11 týždňoch. Keď dovŕšia tri mesiace, vydajú sa pod matkiným dohľadom na prvé skusy do vody.
Vtákopysk okrem dinga a človeka nemá nepriateľov. Neznáša však znečisťovanie vody a preto nemôže žiť v kultúrnej krajine.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
