vyrukovali pred vlastným publikom s trojicou útočníkov. Výsledkom bola však len ďalšia remíza. Tentoraz bezgólová, celkovo piata v doterajšom priebehu. A tak Bukocel získal prívlastok remízového mužstva...
"Opäť sme veľmi chceli, ale žiaľ, ostalo len pri snahe," vraví manažér Bukocelu Vranov František Buzek. " Mužstvo dokázalo získať na ihrisku nad súperom jasnú územnú prevahu, vypracovať si množstvo gólových príležitostí. Na rozdiel od súpera, ktorý v prvom polčase ohrozil našu bránu jedinou strelou a po prestávke sa dostal do jednej šance. To bolo všetko. Napriek tomu sa diváci gólu nedočkali. Pritom, chlapcom môžem vytýkať ozaj len málo. Bojovali, ukázali snahu, ale stále ešte niečo tomu chýba. Najmä ľahkosť, prezieravosť pri riešení situácií hlavne v zhustenom priestore súperovej šestnástky." Takže zápas, ktorý v prípade úspešnejšieho výsledku mohol Bukocel bodovo posunúť bližšie k súperom v tabuľke nad ním, bol tak trochu i o futbalovom šťastí? "Áno, aj. Do gólových pozícií sa naši futbalisti dostávali i v tomto stretnutí často. Šťastena úradovala hádam v Lazúrovom prípade, keď mieril do spojnice žrde a brvna súperovej brány. Potom zblízka prestrelil a následne po Kostúrovom centri sa lopta z jeho kopačky odrazila od jednej do druhej nohy brankára Topoľčian, aby skončila následne v bezpečí... Na druhej strane nielen šťastena, lež i psychika zohráva podstatnú rolu. Nie všetci naši futbalisti sa dokážu totiž vysporiadať s čoraz väčším zápasovým tlakom. Hráči majú vytvorené zo strany klubu dobré podmienky a vedia, že je to len a len na nich. A to im azda v prílišnej snahe zväzuje mysle a nohy. Možno by bolo načase sa i zdravo "naštvať" a riešiť situácie v zmysle, účel svätí prostriedky."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
