V živote dieťaťa sú tri veľké spoločenské oblasti, v ktorých môže vzniknúť pocit menejcennosti? rodina, škola a skupina detí.
V rodine sa vytvárajú podmienky na vznik menejcennosti tam, kde jedno dieťa neprimerane vyzdvihujú a druhé nútia živ v jeho tieni. Dokonale úspešní súrodenci sú niekedy veľkou záťažou pre svojich menej úspešných mladších súrodencov. Ale aj naopak. Nie je vzácnosťou, že staršiemu súrodencovi s menšími schopnosťami alebo menej príjemnými vlastnosťami, predkladajú mladšieho súrodenca ako príklad tak dlho a intenzívne, že mu neostáva nič iné, než sa s takouto situáciou vyrovnať, často však nevhodným spôsobom pasivitou, vzburou či podvodom.
Najviac pocitov menejcennosti však vzniká u detí vo vzťahu ku škole a učeniu. Zosilnel totiž celkový tlak na vzdelanie, na výkonnosť dieťaťa a na jeho uplatnenie. Vstupom do školy sa dieťa zaraďuje do pracovnej skupiny, kde bude s inými deťmi spolupracovať, ale aj súťažiť. V rodine sa spravidla predpokladá, že v tejto súťaži uspeje. Rodičia potom, niekedy až príliš úzkostlivo, sledujú jeho školský postup a snažia sa ho potiahnuť dopredu za každú cenu.
Základné podmienky na školské uplatnenie detí nie sú u všetkých rovnaké. Keď dieťa, ktoré je menej nadané, stále porovnávame iba s tými najnadanejšími a "povzbudzujeme" ho iba posmeškami, trestami, výčitkami, nemožno sa čudovať, že pocit menejcennosti sa stane trvalou súčasťou jeho postoja ku škole a učeniu vôbec. Takéto prípady pribúdajú a veľa vážnych neurotických ťažkostí alebo dokonca i samovražedné pokusy, sú krajnou formou úniku z pocitu menejcennosti, navodeného nepochopením a nátlakom blízkych ľudí vo vlastnej rodine.
Rovnakým spôsobom môže v škole trpieť aj dieťa zanedbané, také, ktoré do školy nastupovalo povahovo nezrelé, ale tiež dieťa s nerovnomerne rozloženými schopnosťami, takže v niektorých školských predmetoch stačí celkom dobre a v jednom celkom zlyháva. Najčastejšie je to jednostranná neschopnosť čítať. No kým sa ťažkosť aj za pomoci odborníkov odstráni, dieťa často trpí a môžu sa u neho objaviť aj sekundárne poruchy, spojené s neurotickým vývinom.
Dôležité je, aby sa rodičia sami naučili počítať s reálnymi možnosťami dieťaťa a nevháňali ho zbytočne do situácii, v ktorých môže zlyhať. Pamätajte, že už pre dieťa v dojčeneckom veku, a potom vo všetkých ďalších obdobiach platí, že ocenenie a pochvala už aj za snahu budujú a stavajú. Zároveň treba dieťaťu ukázať, že mu rozumieme, že sa na nás môže spoľahnúť, že má v nás pomocníkov a spojencov.
Nezabúdajme, že pocit menejcennosti nie je sám o sebe nešťastím a definitívnou bodkou za nepriaznivým osudom. Keby sme si prebrali významné osobnosti z dejín politiky a kultúry, pri mnohých by sme dospeli k poznaniu, že ich mimoriadnu výkonnosť podmienil práve pocit menejcennosti kdesi v hĺbke ich osobnosti. Pocit menejcennosti teda môže byť i podnetom, výzvou, začiatkom niečoho pozitívneho.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
