sklonku života som zas v podobnej situácii," hovorí o svojom živote dramaturg Divadla Alexandra Duchnoviča Vasiľ Turok.
Jeho korene sú na východe Slovenska, v Habure pri Medzilaborciach. Na obdobie minulej vojny má síce detské, predsa len ťažké spomienky. „Keď prišiel front, mama bola ťažko ranená. Ja som mal päť rokov, sestra len osem mesiacov. Starali sa o nás starší súrodenci." Šesťdesiatdvaročný dramaturg je z rodiny ôsmych detí. „Sedem z nás ešte žije, chvála bohu. Ešte sme stále rozvetvená rodina." Počas konca vojny zažil aj priame bombardovanie, „Jedna z leteckých bômb vybuchla asi päťdesiat metrov odo mňa. Zabila vtedy štvorročné dievča u susedov na dvore. Bolo to veľmi blízko. Taký to bol môj úsvit života."
Nič pekné ho v do tla spálenej dedine nečakalo ani po vojne. „Až keď som sa dostal na strednú osvetovú školu do Bratislavy. Bolo to akoby som prišiel na inú planétu. Bol to veľký civilizačný krok. Mal som čo robiť, aby som sa tam zorientoval." Skúsenosti zo stredoškolského života vo veľkomeste Vasiľ zúžitkoval po prijatí na filozofickú fakultu. „To som bol už v prvom ročníku starý Bratislavčan. Štyri pätiny spolužiakov prišli do Bratislavy z vidieka." Na Univerzite Komenského vyštudoval ruštinu a slovenčinu, ktorú do roku 1985 učil na gymnáziu s vyučovacím jazykom ukrajinským v Prešove. Popri tom prednášal aj na pravoslávnej bohosloveckej fakulte.
„Ako nepohodlného učiteľa ma vtedy preložili do divadla. Mysleli si, že bude lepšie, keď nebudem kaziť mládež a budem niekde zašitý. Nemali ani predstavu o tom, čo dramaturg je. Keď to zistili, bolo už neskoro, začal sa prevrat. Pádu režimu sme trošku pomohli aj inscenáciami, ktoré sme od 85-teho robili v divadle."
Hoci život Vasiľ Turok strávil len v dvoch šichtách, tvrdí, že nikdy nerobil to, čo chcel. „Nikdy som si nemyslel, že budem učiteľ a v živote ma ani len nenapadlo, že budem nejakým dramaturgom v divadle. Bolo to rozhodnutie z jedného dňa na druhý." V detstve pri otázke - čím chceš byť, odpovedal: „Stalinovým pilotom. Naučil ma to otec, ktorému potom Rusi za každým uliali pálenky. Bol jediný, kto mal takého syna. Bol to taký malý podraz."
Osvetovú školu si vybral jako jedinú cestu z východu do Bratislavy. „Čo by som mal robiť ako osvetár som vedel len hmlisto. Tam ma zlákal aj futbal, ktorému som sa chcel venovať." Po skončení fakulty mal túžbu ostať v Bratislave a pracovať v nejakej redakcii, venovať sa písaniu. „Vtedy ale fungovali umiestenky a mňa poslali do Prešova. Bol som rád, že nie kdesi do Humenného alebo Sniny."
Učiteľ-dramaturg Turok sa ženil ako 26-ročný, „V primeranom veku. Žili sme so ženou 34 rokov." Jeden z ich synov je učiteľom na škole v českom Zlíne, druhý pracuje v Národnej banke Slovenska v Bratislave, kde skončil ekonómiu. „S manželkou sme sa začali nudiť, tak sme sa pred dvoma rokmi rozviedli. Kúpila si psa a ja som unikol do divadla." Od rozvodu neviedli žiadne nové vzťahy. Ak podľa Turoka ľudia spolu prežijú toľko rokov, stáva sa, že si už nemajú čo povedať. Paradoxom je, že s exmanželkou býva V. Turok naďalej v jednom štvorizbovom byte. „Jeden druhému sme si podnajomníkom," tvrdí. Na margo terajšieho spolužitia uviedol, že je lepšie ako v manželstve. „Sme k sebe lepší, viac sa rešpektujeme. Je to trošku iný život." Keď sme sa snažili zistiť, či predsa len neuvažuje o nejakom ďalšom spolužití, povedal, „To by musel byť blázon holka, čo by sa chcela za mňa vydať. Aj ja by som musel bláznom byť. Manželský zväzok v tomto veku už neprináša nič."
Väčšina hier, ktorých dramatizáciu pre Divadlo Alexandra Duchnoviča pripravil Vasiľ Turok, má silný filozoficko-psychologický a spoločenský podtext. Dramaturg Turok tvrdí, že sa nemôže odosobniť a robiť veci, o ktorých nemá ani páru. „To, čo robím, sa koriguje podľa toho, čo som zažil. Musím vychádzať iba zo svojej skúsenosti. Skúsenosť je neprenosná. Keby bola prenosná, bola by na svete iba jedna vojna, oženil by sa len jeden človek, keby bola prenosná skúsenosť z alkoholizmu, nikto nepije. História nie je učiteľka."
Rok by sa Vasiľovi Turokovi asi nezdal ako rok, keby nenavštívil Haburu. Dva-trikrát do roka si týždeň vychutná v prírode. „Píšem tam tie veci, ktoré sa nedajú robiť v Prešove, kde je milión malicherností ktoré ma vyrušujú. Tam som robil Oblomova, Dostojevského, Šukšina aj ostatné dramatizácie. Píšem tam, zbieram huby a pijem pivo s kamarátmi z detstva." Pokiaľ je donútený pracovať v Prešove, najlepšie sa mu píše v noci, keď všetko spí, medzi polnocou a štvrtou.
Autor: iva
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
