dopustiť omylov napríklad v zoraďovaní osobnej súpravy, kde by sa nachádzali vozne rôznych typov a odlišných časových období. Aj preto je vhodné vedieť, čo predchádzalo dnešnej podobe železničných osobných vozňov.
Ich bezprostrednými predchodcami boli koče a poštové vozy. Slúžili ako vzor pre vozne konskej železnice. Postupom rokov sa vylepšovali rôzne časti kolesá, narážacie a spriahadlové ústrojenstvo, brzdy, rámová konštrukcia atď. Vzájomné prepojenie bolo riešené mostíkmi, vďaka ktorým sa dalo prechádzať celou súpravou. Na osvetlenie sa používali olejové lampičky, neskôr acetylénové a karbidové lampy. Vykurovanie tiež prešlo mnohými etapami vývoja. Najprv sa používali plynové a teplovodné zahrievacie fľaše, potom obyčajné kachle na uhlie, ktoré vytlačilo parné a naftové kúrenie. Dnes sa používa (ak funguje) elektrické. Spolu s nástupom prevádzky vozňov, začala sa používať i vonkajšia farebná úprava na rozlíšenie cestovných tried. Prvá trieda mala žlto-čiernu farbu a využívali ju takmer výlučne vysokopostavení ľudia so šľachtickými titulmi. Druhá trieda mala hnedú farbu, ale ešte kožené sedadlá. Vozne tretej triedy mali zelenú farbu, akú môžeme vidieť aj na vozňoch našich železníc. Modro-šedá farba štvrtej triedy bola určená pre najchudobnejších, charakteristickým znakom bola špina a preplnenosť. Na väčšine dnešných železníc sú v prevádzke iba dve triedy v rozmanitých farebných prevedeniach. Pre osobnú prepravu sa čoskoro vyrobili špeciálne vozne. Prvé jedálne sa na trate dostali v roku 1883. Lôžkové ich predstihli o niekoľko rokov 1858. Na územie bývalého Československa sa prvých šesťdesiat dvojosových vozňov využívalo na Severnej dráhe cisára Ferdinanda. Vozne 1. triedy so zasklenými oknami vyzerali ako tri koče, postavené vedľa seba na jednom vozňovom ráme. Druhá trieda mala kožené záclony a podobala sa dostavníkom, v tretej triede chýbala strecha a jej funkciu nahrádzali plachty na stĺpikoch. Štvrtá trieda určená, samozrejme, pre chudobných, nemala strechu vôbec.
Výrobou vozňov sa zaoberali viaceré podniky a firmy železiarne vo Vítkoviciach, strojárne Františka Ringhoffera v Prahe na Smíchove, dielne Pražskej spoločnosti pre stavbu vozňov železničných v Prahe Bubny, továrne v Tepliciach a Tatra Kopřivnice, neskôr spolupracujúca s vozovkou v Studénke. Veľa vozňov prišlo na územie Slovenska od roku 1880 z významnej továrne Ganz. a spol. Budapešť. Po druhej svetovej vojne dodávali pre ČSD vagóny domáce podniky a Združenie Vagónok Tatra. Neskôr sa dovážali z Maďarska. Podnik VEB Waggonbau Bautzen z NDR prispel tiež významnou mierou k železničnej osobnej preprave na našich železniciach.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
