absolvovanie je potrebné podstúpiť 2,5 km plávania, 10 km pádlovania v kajaku, 50 km na bicykli a 10 km behu. Od triatlonu sa teda líši nielen objemom jednotlivých disciplín, ale aj štvrtým športom, ktorým je jazda v kajaku. K vyznávačom tohto možno trošku netradičného športu patrí 30-ročný rodák zo Zalužíc v Michalovskom okrese Jozef Ivanko, ktorý má na svojom konte viacero pozoruhodných úspechov, medzi ktorými čnie predovšetkým bronzová medaila z nedávnych majstrovstiev sveta v kvadriatlone v Prahe, kde sa Jozef umiestnil v kategórii družstiev na skvelom treťom mieste. Využili sme jeho krátku návštevu rodného mesta a uskutočnili nasledujúci rozhovor.

Jozef, váš prípad je transparentným príkladom toho, že pod lampou je najväčšia tma. Hoci ste bronzovým medailistom z nedávneho svetového šampionátu, o vašich úspechoch sa športová verejnosť vo vašom rodnom meste dozvedá až teraz. Čím si to vysvetľujete?

Ťažko povedať, prečo je to tak. Možno je to aj tým, že nepôsobím v tomto meste a možno aj tým, že kvadriatlon nie je v rodine športov ešte príliš udomácnený.

Necítite sa teda doma nedocenený?

Ja to tak neberiem, jednoducho som realista. Na odlúčenie od domova som si už zvykol, a preto to takto nevnímam.

Kde sa začala vaša športová púť?

Už odmalička som bol veľmi šantivé dieťa. Na základnej škole som chodieval na viaceré olympiády a po prechode na strednú som sa vážnejšie začal venovať cyklistike a atletike, vďaka čomu som vlastne získal základ pre triatlon. K vytrvalostným disciplínám som mal vždy veľmi blízko a tak sa zrodil môj vzťah k triatlonu.

Predpokladáme, že ste začínali v Michalovciach. Ako na toto obdobie spomínate?

Len v tom najlepšom. Začínal som s cyklistikou a boli sme tu skvelá partia. K triatlonu som sa dostal asi pred dvanástimi rokmi. Práve vtedy sa tento náročný šport dostával do popredia a keďže ma lákalo vyskúšať čosi nové, začal som sa mu intenzívnejšie venovať.

Dosiahli ste v ňom úspechy, ktoré by stáli za zmienku?

Áno, bolo ich viacero, ale zrejme najväčší bol titul majstra Slovenska pred dvoma rokmi. Pravidelne som jazdieval na Maďarský pohár, kde som sa zakaždým umiestnil do piateho miesta.

Ako ste sa však dostali ku kvadriatlonu?

Prvýkrát som sa o tomto športe dopočul asi pred piatimi rokmi. Mal som kamarátov z Čiech, ktorí začali s kvadriatlonom koketovať. Vtedy však boli preteky len na Ibize alebo v Amerike. Účasť na nich som si nemohol dovoliť a tak som od prechodu k tomuto športu upustil. Až vlani počas tréningového pobytu v Austrálii som kvadriatlon videl prvýkrát na vlastné oči a práve vtedy mi učaroval.

Lenže vy ste boli pomerne úspešní najmä v triatlone. Prečo ste teda presedlali na kvadriatlon?

Nuž, preto, že triatlon sa stal olympijským športom, čo by mohla väčšina považovať za akúsi výzvu, ale nik zo Slovákov sa však na olympiádu neprebojoval Keďže som chcel vyplniť akési mŕtve obdobie a zároveň som chcel nájsť novú motiváciu, rozhodol som sa skúsiť čosi nové.

Tréning v oboch športoch je v podstate rovnaký, ale pribudol vám kajak. Kde na ňom trénujete?

Keďže som členom oddielu Aramis Poprad, svoj fyzický potenciál rozvíjam predovšetkým vo Vysokých Tatrách. Táto disciplína je veľmi náročná na techniku a kto niekedy sedel v kajaku, tak vie, o čom hovorím. Aj ja sám som po mojom prvom kroku v kajaku ihneď okúsil teplotu vody... Je to oveľa ťažšie ako trebárs jazda na bicykli či korčuliach. Kajak je atypický predovšetkým tým, že na ňom prakticky niet kde trénovať. Aj ja vlastne len dochádzam týždeň čo týždeň z Popradu na Liptovskú Maru.

Neodrádzalo vás to?

Spočiatku aj áno, ale keďže som v kvadriatlone videl väčšiu možnosť sebarealizácie, pristal som aj na tvrdšie podmienky. Nechcem síce celkom zanevrieť na triatlon, ale momentálne svoju športovú budúcnosť spájam predovšetkým s kvadriatlonom.

Tento šport je však oproti triatlonu dosť neznámy, nemyslíte?

Je to tak, ale na druhej strane má na Slovensku dlhšiu tradíciu. Už na prvých pretekoch pred piatimi rokmi na ostrove Ibiza štartovali Slováci, z ktorých však ani jeden pretek nedokončil. Mali však pevnú vôľu a jeden z nich sa dokonca stal aj juniorským majstrom sveta. Konkurencia nám teda nechýba a ja som veľmi rád, že aj napriek tomu som sa stal najúspešnejším Slovákom v celkovom hodnotení.

Čo to pre vás znamená?

Je to zadosťučinenie za vynaložené tréningové úsilie. Deviatim miestom na majstrovstvách sveta v Prahe som vlastne ako prvý Slovák získal majstrovskú výkonnostnú triedu, čo je na naše pomery veľký úspech. Okrem toho sa mi podarilo na podujatí Svetového pohára na Korzike aj napriek veľmi zlým poveternostným podmienkam obsadiť skvelú druhú priečku, pričom od víťazného Španiela ma delilo len osemnásť sekúnd.

Táto sezóna bola pre vás v kvadriatlone premiérová. S akými predsavzatiami ste do nej vstupovali?

Chcel som sa čo najlepšie umiestniť a som rád, že to takto dopadlo.

Okrem toho ste však v tejto sezóne absolvovali aj ďalšie podujatia v rámci Svetového pohára. Ako sa vám na nich darilo?

Najprv som bol v Brne, kde som absolvoval svoje prvé veľké preteky. Hoci mám už dosť rokov a tým pádom aj množstvo skúseností, mal som trému. Napriek tomu som skončil na veľmi peknom siedmom mieste, vďaka čomu som porazil všetkých Slovákov. Potom som bol na Ibize, kde sa mi príliš nedarilo a napokon som absolvoval spomínaný pretek na Korzike. Škoda, že som sa kvôli nedostatku financií nezúčastnil aj na ďalších kolách v Montreali, Kalifornii a novozélandskom Qeeenslande, lebo po prvých štyroch kolách som bol v priebežnom poradí štvrtý. Kvôli spomínaným absenciám síce v celkovom sumári trošku klesnem, ale predpokladám, že pri slávnostnom vyhodnocovaní, ktoré sa uskutoční 11. novembra v Berlíne, by som medzi prvou desiatkou nemal chýbať.

Akosi ste však pozabudli na štvrté kolo, ktoré sa konalo v rámci Majstrovstiev sveta v Prahe-Sedelčanoch, kde ste zaznamenali svoj historický úspech.

Áno, podarilo sa mi tam dosiahnuť svoj zatiaľ najlepší výkon. Boli to preteky na špičkovej úrovni, pretože Česi už v tomto roku jeden svetový šampionát v triatlone organizovali. Počas súťaže jednotlivcov bolo nádherné takmer bezveterné počasie. Vo vode som pri plávaní výborne začal, ale po kajaku som sa prepadol až na šestnáste miesto. Potom prišla na rad cyklistika, na ktorej som vyrastal a aj preto som stratu stiahol. Pri behu som už len kontroloval pozíciu okolo desiatej priečky a napokon som obsadil deviate miesto. Práve to si teraz trochu vyčítam, na šampionát som síce išiel s cieľom umiestniť sa do pätnásteho miesta, ale keď som mohol dosiahnuť viac, uspokojil som sa s dosiahnutým. Časový odstup od medailovej pozície bol len veľmi malý...

Potom prišla na rad kolektívna súťaž, kde ste reprezentovali farby našej vlasti. Práve v národnom drese ste sa dočkali výrazného úspechu.

Boli to nominačné preteky na súťaž družstiev, kde mohli štartovať len traja najlepší z tímu. Keďže sme všetci Slováci skončili do 20. miesta, tajne sme dúfali, že skončíme do piateho miesta. Naše predpoklady sa začali napĺňať už od začiatku, keď sme vychádzali z vody ako štvrtí za víťaznými Čechmi, Nemcami a Španielmi. Na kajaku sme sa prepracovali na konečnú tretiu priečku, ktorú sme si až do konca udržali. Časové rozdiely však boli ozaj len minimálne, takže bronzovú priečku si ceníme o to viac. Má pre nás cenu zlata.

Kedy ste si uvedomili, čo ste vlastne získali?

Priznám sa, trvalo mi to dosť dlho, ale o to krajšie bolo prežívanie slastných pocitov úspechu. Až na druhý deň po zobudení som si uvedomil, že mám medailu z majstrovstiev sveta.

Na oslavy teda nebol čas, však?

Nie, ale na druhej strane to bolo pre mňa akési zadosťučinenie, pretože deň predtým som oslavoval svoje okrúhle životné jubileum, a tak som si venoval pekný darček. Oslavy boli až po návrate do Bratislavy.

Pre bežného smrteľníka je nemysliteľné absolvovať toľko disciplín naraz. Ako sa cítite počas pretekov?

Je to drina. Máte pravdu, že obyčajný človek by takúto záťaž nezvládol. Chce to len tréning, tréning a ešte raz tréning. Taktiež je potrebné správne načasovať formu a prekonať pravidelnú krízu počas pretekov. Moje pocity po súťaži v Prahe boli vskutku hrozné. Keďže sme bežali na obed a slniečko pripekalo, bol som dosť unavený a hneď po pretekoch som skončil na infúziách. Prakticky 24 hodín som nič nejedol, pretože moje telo nebolo schopné prijímať žiadnu potravu. Je to strašne únavné, ale radosť z výsledku je dostatočnou protihodnotou.

Pre triatlonistov je vrcholom súťaž Iron Man. Čo ním je pre kvadriatlonistov?

Diamant Man, je to pretek, ktorý prebieha na Novom Zélande a na normálnych súťažiach sa z neho beží len polovica... Trvá asi osem hodín a štartujú na ňom skutočne len najlepší z najlepších. Chcel by som to skúsiť, ale popravde viac ma láka Iron Man.

Za vašimi úspechmi sa skrýva predovšetkým svedomitá práca vášho osobného trénera JUDr. Rudolfa Mirdalu, s ktorým sa poznáte ešte z vašich cyklistických čias. Ako spolu vychádzate?

Myslím, že naše úspechy hovoria jasnou rečou. Hoci sme obaja Michalovčania, nevadil nám prechod do Popradu, kde štartujem za miestny Aramis. Bývam na Štrbskom Plese v hoteli FIS, kde som aj zamestnaný. Mam tam k dispozícii prakticky všetko na tréning, takže o tréningové podmienky mám postarané. Čo sa týka R. Mirdalu, musím naňho prezradiť, že je veľmi tvrdý tréner. Musím ho však tolerovať, lebo na úspechy môžem pomýšľať len vďaka tvrdému tréningu. Svojho trénera si nesmierne vážim, pretože hlavne jemu vďačím za to, čo som v športe dosiahol.

Akosi sa však okúňate.

To je asi preto, že som ten typ človeka, ktorý chce dosiahnuť maximum za minimum (smiech).

Spomínali ste účasti na podujatiach v rôznych kútoch sveta. Kto vám finančne vypomáha?

Sú to ľudia, ktorí stoja za mnou a všemožne ma podporujú. Ja im za ich snahu veľmi pekne ďakujem.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.