nesprávne chápu alebo nesprávne chápu obavy rodičov a personálu školy zo sťahovania. Z článkov uverejnených vo vašom denníku 16. a 17. októbra nevyplýva, že v našej škole je okrem 40 detí s týždennou dochádzkou aj 60 tak zvaných štátnych detí. Väčšina z nich má síce rodičov, ale o svoje deti sa dostatočne nestarali a štát im súdnou cestou určil za rodičov nás. My sa o tieto deti staráme 24 hodín denne a 365 dní do roka. Na tieto deti akoby Krajský úrad (KÚ) v Prešove zabúdal. Rodičov týchto detí netreba prehovárať ani oblbovať, lebo tí sa o deti nezaujímajú. Keďže sa cítime za tieto deti zodpovedné nielen z profesionálneho hľadiska, ale aj ako ľudia, pýtame: Nemal by pán prednosta krajského úradu na rokovania o osude detí prizvať aspoň našu školskú sociálnu pracovníčku, či predsedníčku školskej rady, ktoré by obhajovali práva 60 štátnych detí, teda aj deti krajského úradu, ktoré majú také isté práva, ako deti, ktoré žijú s rodičmi?
Na tejto kauze je zarážajúce aj to, že zrejme si kompetentní myslia, že nielen naše deti sú postihnuté, ale aj celý personál školy. Lebo okrem toho, že si mysleli, že sa v tichosti presťahujeme, svoje sľuby nepodkladajú žiadnymi písomnosťami. Sľubujú ideálne, lepšie, optimálnejšie podmienky, novú práčovňu, autobus, nové nábytky, ale to všetko sľubovali aj pred piatimi rokmi, keď sme sa sťahovali z Malého Šariša. Len zabudli svoje sľuby dokladovať. Opäť od nás žiadajú, aby sme uverili sľubom. V kuloároch sme sa dozvedeli konečne aj prečo sa máme sťahovať. Vraj, lebo Združená umelecká škola na Vodárenskej ulici potrebuje viac priestorov, vraj lebo učilište na Sigorde nestíha naplniť kapacitu zariadenia a školstvo oň nechce prísť. Vraj na Vodárenskej ulici má byť Euroškola nečijej manželky. Necítime voči zamestnancom učilišťa žiadne nepriateľstvo. Zdá sa však, že niekomu by dva rozhádané školské kolektívy vyhovovali.
Vynára sa aj otázka, či riaditeľstvo učilišťa nevedelo pri zriaďovaní nových odborov, že nemá patričné priestory? Či si bolo isté, že postihnuté deti musia mať aj postihnutých pedagógov, ktorým bude donekonečna jedno, že musia stále niekoho zachraňovať. Prečo KÚ nepresťahuje na Sigord umelcov? Veď ich by hádam ešte viac inšpirovalo a motivovalo nádherné prostredie Sigordu. Okrem toho sú to zdravé a takmer dospelé deti schopné samostatne cestovať aj bývať... Naviac pôvodný zámer bol presťahovať našu školu na dva roky. Kde nás bude KÚ sťahovať po tých dvoch rokoch? Opäť niekam, kde niečo zachránime, či nás po tých dvoch rokoch rozpustí úplne?
Pán Polačko diskutuje len s rodičmi dochádzajúcich detí. Vďaka za pani Špirkovú, ktorá je ochotná bojovať za dochádzajúce deti. O našich ústavných deťoch sa nehovorí. Tie zrejme musia ísť tam, kam ich štát šupne. Nehovorí sa ani o zamestnancoch školy - učiteľoch, vychovávateľoch, kuchároch, práčkach, upratovačkách, účtovníčkach... Tí tiež pôjdu tam, kam ich školstvo pošle. Čo na tom, že nie všetci. Čo na tom, že vzniknú mnohé problémy, ktoré KÚ nechce ani počuť, lebo dnes je voľných pracovných síl nadbytok...
Zvážte, vážení nestranní čitatelia, vo vlastnom vnútri celú túto situáciu našich dochádzajúcich detí, nezabudnite ani na naše ústavné deti a odpovedzte, či vám naša kauza nepripomína mnoho iných kauz, o ktorých ste počuli. O kauzách, v ktorých napriek všetkému a všetkým prehrali tí, ktorí mali vyhrať.
Janka Rusnáková, Prešov
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
