najlepšie pripraviť svoju ratolesť do života. Pri napĺňaní tohto cieľa každý z rodičov používa iné metódy. Metódy, ktorým verí a považuje ich za tie najlepšie. Jedni používajú taktiku "remeňa" mysliac si, že fyzické tresty všetko vyriešia najlepšie, iní taktiku "cukru" mysliac si naopak, že ustupovaním dieťaťu bude jeho vzdorovitosť potlačená.
Je však potrebné povedať, že ani jeden zo spomínaných extrémov neprinesie pravdepodobne ten správny efekt. Pretože rovnako ako utýrané, tak aj neprimerane nesebakritické dieťa sa dostáva do života svojím spôsobom nevhodne pripravené. Týrané dieťa si svoje rany na duši nesie celým životom a takéto výchovné metódy v ňom vytvárajú negatívne emócie k okoliu. Nekritický jedinec zase nebude "vďaka" svojmu egoizmu schopný bežného spolužitia v kolektíve. Aj ten najmenší konflikt v skupine bude pre neho traumatizujúci.
Vynára sa tu otázka, aké výchovne metódy má používať rodič, aby sa jeho dieťa "normálne" vyvíjalo a nemalo v neskoršom živote problémy zvládať náročnejšie situácie?
Marek (19)
- Bitkou sa nič nevyrieši. To je fakt. Asi by sme mali decku, keď urobí niečo zle dohovoriť a nie vyfackať ho.
Jana (20)
- Jednoznačne som proti bitiu detí. Rodič by mal byť pripravený aj na situácie, keď dieťa bude hnevať a nemal by reagovať skratovo. Mal by sa radšej s dieťaťom pozhovárať, dohovoriť mu, vysvetliť, čo môže robiť a čo nie.
Monika (19)
- Rodič by mal poznať správny čas, kedy dieťaťu prihodiť na zadok. Nehovorím, že by rodičia mali svoje deti mlátiť, no keď dieťa hnevá, je dobré mu ukázať, kto je autorita, a že vás musí počúvať. Veď pre jeden úder po zadku sa svet nezrúti. A je to určite lepšie, ako z dieťaťa vychovať nejakého chuligána.
Podľa tvrdení niektorých odborníkov je facka, či nie prehnane silný úder "na zadok" v pravý čas namieste. Dieťa si totiž uvedomuje, že spravilo chybu. Nepovažujú síce takéto praktiky za ten najlepší spôsob výchovy, ale skôr, a to treba zdôrazniť, za občasnú výchovnú metódu. Metódu znormalizovania dieťaťa.
Prikláňajú sa k forme výchovy spočívajúcej vo vysvetľovaní, v čom dieťa urobilo chybu.
Dieťa by malo prísť do kontaktu aj s fyzickým trestom. A to hlavne zo strany svojich rodičov, od ktorých je tento trest schopné skôr prijať. Je to vhodnejšie, než potrestanie zo strany učiteľky v materskej, či základnej škole. Aj napriek týmto radikálnejším a menej humánnym spôsobom výchovy, má fyzický trest podľa psychológov v primeranej miere svoj význam. Veď "fyzické týranie" zo strany spolužiakov je takmer každodennou súčasťou života niektorých detí. Sú vystavované násiliu zo strany starších, či silnejších spolužiakov, čo sa dá v školskom kolektíve len ťažko eliminovať. A práve dieťa, ktoré sa s fyzickým trestaním v rodine nestretlo, prežíva takýto útok oveľa bolestnejšie a pôsobí to naň negatívnejšie, pretože je to pre neho pocit dosiaľ nepoznaný. Samozrejme umelým spôsobom vyvolané fyzické potrestania dieťaťa, či vari prehnaný spôsob trestania, nie je v tomto prípade na mieste. Je len na rodičoch, aby zvolili správnu mieru fyzického trestania svojho dieťaťa - ak sa k tejto forme výchovy vôbec uchýlia. Inak totiž hrozí, že si doma možno aj neúmyselne pri "živšom" dieťati vychovávame budúceho násilníka, lebo práve neprimerané fyzické trestanie je toho hnacím motorom.
Autor: Peter Wolský
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
