Stretnúť sa v súčasnej situácii s ministrom obrany je zložitejšie ako vybavovanie víz do Afganistanu.

Napriek vojnovému stavu si však Jozef Stank nepripúšťa žiadnu z verzií katastrofického scenára.

Novinárom predostiera pokojný a triezvy pohľad na celosvetové i vnútroštátne dianie. V otázkach hrozby antraxu či nebezpečnejších biologických zbraní je minister obrany pragmatický: "Široká protiteroristická koalícia môže byť garanciou toho, že sa nájde riešenie aj pri takom ohrození. Biologické zbrane musí niekto niekam priniesť, niekto rozoslať to je konanie, ktoré by sme si mali všímať. Hoci nám je niekedy nepríjemné, keď novinári obrazne povedané preliezajú ploty, je pozitívne, že sa tak intenzívne zaujímajú o túto situáciu. Vytvárajú atmosféru, ktorá je priaznivou prevenciou toho, aby sa katastrofický scenár nepodarilo uskutočniť."

USA: Kto nie je s nami, je proti nám

Aj minister Stank sa zarazil, keď George Walker Bush vo svojom prvom prejave po 11. septembri vyhlásil Kto nie je s nami, je proti nám. "To nám pripomínalo časy nedávno minulé, na to sme boli zvyknutí v iných podmienkach. Bolo však len potrebné sa nad tým zamyslieť. Že tu neexistuje neutrálny postoj. A my sme momentálne jednoznačne súčasťou koalície. Aj vďaka starosti o deti, starosti o seba a pocitu spolupatričnosti k postihnutému New Yorku."

ZSSR: Kto nie je s nami, je proti nám

Veta Kto nie je s nami, je proti nám znela pred niekoľkými rokmi celkom inak ako dnes. Mala svoj hrozivý podtón, a to nielen pre azbuku. Jozef Stank ho počúval na najvyššej úrovni v osemdesiatych rokoch bol komunistickým poslancom Federálneho zhromaždenia ČSSR. Veril tomu a iným odkazom? "Nechcem sa stavať do pozície hrdinu, to nie, ale už vtedy som sa považoval za reformného komunistu," spomína Stank na ten zvláštny parlament. A to sa dalo? "Krátko po príchode do parlamentu, asi pol roka, som vystúpil v diskusii. Vtedy sa organizovala, dopredu sa povedalo, že vystúpi tento a tamten. Tak prišiel za mnou jeden pán z kancelárie federálneho zhromaždenia s tým, že on mi príspevok napíše. To mi prišlo naozaj smiešne, pochopiteľne som odmietol, a hneď ten prvý príspevok potom vyvolal veľkú polemiku. Väčšina hlasov bola negatívnych, ale boli tam aj takí ako ja. A najmä som si povedal to, čo som v tej chvíli považoval za potrebné. Samozrejme nie dnešným opozičným slovníkom. Mám to doma dodnes."

Stank tvrdí, že otvorene diskutovať sa dalo aj na zasadnutí výborov. "Ja som bol v elitnom, ústavnoprávnom výbore. Veľká diskusia tam bola o štátnom podniku." V tom čase mal každý poslanec aj svoje občianske zamestnanie, pléna zasadali raz za štvrť roka, poschvaľovalo sa, čo bolo treba, a na tri mesiace bol pokoj. Za to dostávali dvetisíc "poslaneckého všimného" mesačne. "Ja som bol generálnym riaditeľom VHJ Tesla a veľmi mi záležalo na tom, aby podniky dostali podnikateľské právomoci. Proti tomu však boli politické zábrany, došlo to až tak ďaleko, že sa vtedajší predseda vlády Adamec postavil proti politbyru. To bol jeden z objavujúcich sa prvkov protestov."

Čudní členovia komisie

Keď prišlo k revolúcii 1989, vtedajšie federálne zhromaždenie vybralo Jozefa Stanka do trojčlennej komisie, ktorá dohliadala na vyšetrovanie udalostí zo 17. novembra. Zástupca štrajkového výboru Mejstřík ho však aj s ďalšími dvoma poslancami odmietol akceptovať, a tak sa za ním všetci traja vybrali do divadla Disk. "Mejstřík namiesto toho, aby s nami rokoval, hovoril ,Tak poďte, páni poslanci a posadil nás na divadelné javisko. Sála bola plná študentov a dostávali sme to tam poriadne, tam nás prefackovali. Samozrejme, predovšetkým mňa, pretože sa dalo tušiť, že môžem byť predsedom tej komisie. Tak som im povedal, že do komisie kooptujeme ešte dvoch študentov a dvoch zástupcov Občianskeho fóra. Nechceli mi veriť. Hovoril som Budú. A pri najbližšej príležitosti ich potvrdí federálne zhromaždenie, o to sa postarám. Aj som sa o to postaral. Diskusia trvala do rána, potom sme odišli. A o pár hodín som sa z rádia dozvedel, že nás akceptovali. Mohli sme začať vyšetrovať."

Všetko si robili sami, získali kazety, kde bolo vidieť, kto činnosť na Národní tříde v Prahe riadil, aj majora, ktorý voči študentom brutálne zasahoval.

Zavolali vypovedať Jakeša, Štěpána. "Najskôr ich mal zohnať tajomník, celý deň sa mu nepodarilo s nikým spojiť. Tak som urobil polhodinovú prestávku, zavolal som im 'zetkou' (išlo o telefón, ktorý sa používal len v urgentných prípadoch pozn. red.) a po hodine pred nás začali títo páni, dovtedy najvyšší mocnári socialistického štátu, nastupovať. Jakešom počnúc tam boli všetci. Štěpána aj na základe poznatkov tejto komisie do Vianoc zaistili."

Zaujímavé z dvoch pohľadov bolo aj zloženie komisie pre dohľad nad vyšetrovaním 17. novembra. Za Občianske fórum tam bol dnešný ombudsman ČR a terajší Stankov priateľ Oto Motejl, ale aj istý iný pán, o ktorom sa neskôr preukázalo, že išlo o najväčšieho spolupracovníka ŠtB, aký v disente kedy existoval, a ktorého riadil rovno šéf komunistickej tajnej služby generál Alojz Lorenz. Zároveň sa neskôr ukázalo, že aj jeden z dvoch študentov bol spolupracovníkom ŠtB...

Komunisti boli za prevrat?

Hovorí sa, že v roku 1989, najmä v druhej časti toho roka, už chcela zmenu spoločnosti nielen verejnosť, ale aj komunistické špičky. Je to tak? "Posledný rok už bolo cítiť v povetrí veľké napätie, nervozitu. Inak by neunikol na verejnosť slovný obraz o Jakešovi ako 'kole v plote'. A takisto si myslím, že nebyť reformných komunistov, revolúcia by nebola. Aj oni chceli zmenu, netvrdím, že aj politbyro, hoci niektorí asi áno medzi inými Štěpán aj ďalší ľudia na ÚV. Jakeš, ten asi nie. (Smiech.) Ten bol skutočne slabý, bol predovšetkým intelektuálne na nízkej úrovni. Bolo podivuhodné, že ten človek mohol riadiť štát."

V Prahe s Mjartanom

Po revolúcii zostal Jozef Stank vo federálnom zhromaždení za KSS a neskôr SDĽ, od januára 1993 bol zamestnancom ministerstva zahraničných vecí, v roku 1996 odišiel na veľvyslanectvo do Prahy. Ako si spomína na svojho predchodcu a dvojročného šéfa, exveľvyslanca Ivana Mjartana? "Bol dobrý aj pekný. Vždy, keď ma poslal na nejaké verejné vystúpenie, som sa musel ospravedlniť ženskej spoločnosti, že som prišiel ja. (Smiech.) Bol som kontrast voči estétovi Mjartanovi s hlbokým hlasom, ktorý dobre vyzerá. Pre mňa bolo však dôležité, že mi dal priestor na prácu. V Českej republike bolo veľmi vďačné prostredie, všetkých z politickej garnitúry som poznal, bol som najinformovanejší v diplomatickom zbore. Hovoril som už ako veľvyslanec sme síce rovnako veľvyslanci, ale ani jeden z vás nie je veľvyslancom v hlavnom meste svojej bývalej vlasti. To som bol jedine ja." (Smiech.)

Z veľvyslanca minister

Po výmene vládnej garnitúry sa stal Jozef Stank Mjartanovým nástupcom, veľvyslancom a o krátky čas ministrom obrany veľmi rýchlo a takmer nečakane.

Vedenie SDĽ malo totiž najskôr iného kandidáta, toho však republiková rada neodsúhlasila. Jozef Stank, ktorý mal byť len formálnym náhradníkom a prišiel do Bratislavy na pár hodín, sa už do Prahy nevrátil. "Jozef Migaš ma o pol jedenástej posadil na sekretariáte SDĽ, že to bude trvať len chvíľku, že odhlasujú svojho kandidáta, ja poviem pár slov a o jedenástej môžem ísť. Čakal som do pol piatej, keď mi oznámili, že ísť síce môžem, ale nie na veľvyslanectvo, ale do rezortu obrany."

Striedanie spolustraníka Kanisa

A v akej atmosfére sa uskutočnilo odovzdávanie rezortu? "Agendu sme si odovzdali veľmi rýchlo, nikdy sme nemali čas. Dal mi určité odporúčania na personálne zmeny a ja som sa čudoval, prečo to už dávno neurobil on. Týchto odporúčaní som sa však aj držal." A ako hodnotí konečné Kanisove rozhodnutie odísť z politického života? "Ako politológa, ktorý vidí veci v súvislostiach, má dobré politické nápady, ho uznávam. V tejto oblasti som menej zdatný." Dobrými politológmi sú aj Fedor Gál a Peter Zajac, konštatujeme. (Smiech.) "Pokiaľ ide o rozhodnutie Pavla Kanisa neangažovať sa v politike, tak toto rozhodnutie chápem," konštatuje minister.

Sáša streľáj! Nemagú!

Stank pochádza z Nitry, zo silne katolíckej rodiny.

Ďalší komunista a zároveň silne veriaci? rezignujeme. Žeby poslanci komunistického federálneho zhromaždenia vo svojich príspevkoch citovali Bibliu? "Nepotrebujem túto otázku riešiť. Vieru považujem za veľmi intímnu záležitosť."

Jeho mama, ktorá má dnes osemdesiattri rokov, bola domáca, otec, ktorý sa už revolúcie nedožil, bol nákupca v poľnohospodárstve. Manželka je už doma, ďalšia dcéra nasledovala manžela matematicko-fyzikálneho fanatika za prácou do Nemecka, syn pracuje v počítačovej firme v Holandsku. "Som vlastne najhoršie platený muž v rodine," smeje sa minister.

Je vlastníkom dvojbytu v Bratislave, záhradného domčeka pri Vajnorských jazerách a akcie z prvej vlny kupónovej privatizácie v hodnote štyritisíc korún. Momentálne sa vozí na služobnom bavoráku, jeho manželka používa trojročný Opel Vectra. Venovať sa jej môže len večer jeho pracovný deň začína o pol ôsmej a končí najskôr o devätnástej hodine.

"Ešte z Prahy som zvyknutý merať čas podľa spravodajských a publicistických relácií. Tam som ich sledoval všetky, dnes sa snažím stihnúť aspoň hlavné spravodajstvo, ráno počúvam Slobodnú Európu a Slovenský rozhlas. Vo všetkých miestnostiach mám ráno v byte zapnuté rádio, počúvam ho aj v kúpeľni, keď sa holím."

Roky pracoval v Tesle, dodnes je tejto značke prijímača verný a doma inú nemá. Sleduje televízne programy aj mimo spravodajstva? "Rád si pozriem dobrý film. Najradšej ale nemám bojové," usmieva sa minister obrany. Už v pätnástich chodil takmer denne do kina a napriek tomu, že vtedy dávali len ruské filmy, výlučne bojové, chytilo ho to. "Pamätáte na repliky: 'Sáša, streľáj!'. A Sáša: 'Nemogú!'" (Smiech.)

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.