na zastrašenie súpera, no v neposlednom rade i defenzívnych útočníkov. Hoci bola táto rola ešte pred dvadsiatimi rokmi pomerne veľkou neznámou, za posledných päť sezón sa už vykryštalizovala akási špička NHL aj v tejto kategórii. Veď kto by nepoznal nekompromisného Mike Pecu, všadeprítomného Jere Lehtinena či vlasáča s poriadne preriedeným chrupom, Mike Ricciho.Tentoraz ale nechceme písať o vyššie uvedených stáliciach, ale o "nádenníkoch", za ktorých by väčšina generálnych manažérov nedala pred rokom ani deravý groš. Tu je prehľad hráčov, ktorí už boli väčšinou "tiežodborníkov" odpisovaní, no v uplynulej sezóne dali svojou hrou všetkým neprajníkom jasnú odpoveď na ich uštipačné poznámky.
Mnoho zámorských novinárov len neveriacky krútilo hlavami, keď generálny manažér San Jose Dean Lombardi získal v minulom lete z Dallasu Scotta Thorntona. Tento 193 centimetrov vysoký a 97 kíl vážiaci krídelník si totiž v sezóne 1999/2000 pripísal na svoje konto iba osem gólov v 65 stretnutiach a prezentoval sa dosť nevyrovnanými výkonmi. Tréner Sharks Darryl Sutter mu dal potrebnú dôveru, postavil ho do druhého útoku s Mike Riccim a Niklasom Sundstromom a výsledky na seba nenechali dlho čakať. Thornton začal pravidelne zbierať body. Český bek Jiří Fisher z Detroitu si po nakladačke od Thorntona už najbližšie asi dobre rozmyslí, či narazí súpera neférovo zozadu, keď sa rozhodca nepozerá . . . Tridsaťročný útočník Sharks už koncom zimy prekonal svoj doterajší "rekord" v počte nastrieľaných gólov za sezónu (10) a v 73 stretnutiach ktoré počas základnej časti odohral mu chýbal len jeden jediný presný zásah dosiahnutiu solídnej hranice 20 gólov za ročník. Keď sa kouč Vancouveru Marc Crawford rozhodoval, koho postaví ku švédskym dvojičkám Danielovi a Henrikovi Sedinovcom, najčastejšie skloňovaným menom bolo Markus Näslund. Nakoniec začali súrodenci sezónu 2000/2001 s Trentom Klattom, čo vyvolalo veľkú nevôľu v radoch novinárov i fanúšikov Canucks, ktorí sa dožadovali čisto švédskej formácie. Veď tento tridsiatnik, ktorý je už dávno za zenitom, sa nedokázal udržať v prvom tíme ani počas celého ročníka a 10 gólov v 47 stretnutiach, to nie je práve najlepšia vizitka pre hráča, ktorý má viesť druhú lajnu a zaúčať nádejných hokejistov. Lenže Klatt hodil podobné reči za hlavu, sústredil sa len na hokej a svojimi výkonmi umlčal všetkých kritikov. Mladým Severanom nezištne prihrával, poctivo strážil "zadné dvierka" a neváhal zhodiť rukavice, keď si niekto na jeho chránencov dovoľoval. Produktivitu si zvýšil o 13 bodov a rapídne si polepšil i v hodnotení +/-. Z 8 v sezóne 1999/2000 bolo v tej minulej razom +8. Hovorí vám niečo meno Dan Hinote ? Ak nie, tak vedzte, že tento center Avalanche sa levím podielom zaslúžil o to, že pohár lorda Stanleyho putoval v roku 2001 práve do Denveru. Hoci mu základná časť nijak excelentne nevyšla - zaznamenal slabých 5 gólov a 10 prihrávok všetko si vynahradil v play-off, keď skvele nahradil zraneného Petra Forsberga. Hral obetavo, napriek svojej subtílnejšej postave (v NHL je 183 cm a 85 kg iba priemer) sa neváhal do boja o puk pustiť s hocikým a vo finálovej sérii patril so štyrmi bodmi k najpilnejším hráčom. Aj na druhej strane "finálového frontu" bojoval hráč podobného razenia ako Hinote. Skúsený Turner Stevenson si v drese Devils počas zápasov play-off pripísal síce len štyri body, no klub si ho cenil pre niečo iné, ako jeho bodovú produktivitu. To, čo mu tréner prikázal, plnil do bodky znepríjemňoval hru hviezdam súpera, dobre bránil, o nasadených bodyčekoch a vybojovaných pukoch ani nevraviac. Ak mu vydrží zdravie, prekonať 26 bodov z uplynulého ročníka by preňho nemal byť problém.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
