súrodenecký pár, ktorý nám závidia mnohé operné scény. Na košickom koncerte Diabolských huslí bol Janko Babjak hosťom kapely.
Aké je to spievať s Diabolskými husľami, s kapelou, ktorá má fantastický zvuk a fantastické meno? Je to pre vás pocta? Výzva? Ako to beriete?
"Spievať s Berkyovcami - to je úžasná vec. To sa nedá ani opísať. Oni sú fantastickí. Dostal som sa k nim jednoducho. Pred pár rokmi sme spolupracovali na koncerte Benefícium, ktorý organizovala Slovenská humanitná rada, tam sme sa stretli prvýkrát. Potom sme nahrali nejaké veci v rozhlase a spolupráca pokračuje. Občas, keď s nimi nemôže účinkovať brat Martin, zavolajú mňa, alebo iných spevákov."
Je to v porovnaní so spievaním na vašom "domovskom" opernom javisku celkom iné? Museli ste sa v ničom prispôsobiť, alebo je to vystúpenie ako každé iné?
"Tým, že sú to Berkyovci, úžasná kapela, ktorá nemá na Slovensku konkurenciu, tým je to zvláštne. Ale ja s nimi spievam väčšinou operetný repertoár, prípadne populárne veci ako O sole mio, Granada. Ľudovky spievam málo. Oni sú v nich totiž takí fantastickí, že sa neodvažujem. Musel by som na sebe veľa popracovať. Ale Martin, ten skôr zaspieva ľudovky. Ten má lepšie cítenie. Hlavne na tie vrchárske, detvianske. Ale v podstate musím povedať, že či stojíte na javisku v divadle, alebo v nejakom kultúrnom dome, medzi tým rozdiel nie je."
A čo rozdiel v atmosfére? Na košickom koncerte ste mali obrovský aplauz, niekoľko prídavkov... Cítite aj vy počas vystúpenia s Diabolskými husľami, že tá atmosféra je iná, ako v opere?
"Samozrejme. Keď hrajú niektoré čísla, behá mi mráz po chrbte. To napätie, aké vyžaruje ich hudba, to sa nedá opísať. Keď mám normálne klasické koncerty a práve nie som na javisku, zaleziem do šatne. Ale s nimi som celý čas v zákulisí, aj keď som to počul už niekoľko krát. Stále je to fantastické."
Opýtam sa na druhú stránku vašej umeleckej kariéry. Čo je pred vami? Chystáte na záver roka niečo špeciálne?
"Na záver kalendárneho roka chystáme Straussovu operetu Noc v Benátkach, premiéra bude 7. decembra. To je najbližšie, čo ma čaká. Okrem toho samozrejme nejaké koncerty. V tejto sezóne budú ešte dve premiéry - Bisetova Carmen a Zlatý Kohútik od Korsakova."
Počas predstavenia Diabolských huslí bolo vo vedľajšej estrádnej sále finále pesničkovej súťaže o Košický zlatý poklad. Aký máte vzťah k populárnej hudbe?
"Veľmi kladný. Vyrastal som na populárnych pesničkách. Ja som síce mladý ročník (1968), ale môj brat Martín počúval veľa zahraničných kapiel, ako Led Zeppelin, Deep Purple... Mňa môj kamarát, spolužiak a hudobník na základnej škole, nainfikoval skupinou Beatles. Takže som usilovne zháňal ich nahrávky. K populárnej hudbe a bigbeatu mám veľmi blízko."
Trúfli by ste si na takú súťaž? Postavili by ste sa na javisko a súťažili trebárs o Bratislavskú lýru, ktorá už nie je, alebo o Košický zlatý poklad?
"Keď som bol na gymnáziu, mali sme kapelu. Teda mali ju kamaráti na ekonomickej škole. Ja som hral na bicie a spieval, takže myslím, že by som si trúfol. Vedel by som, čo to obnáša. Možno by som to z recesie aj skúsil."
A čo vaše bratské vzťahy? Aké je to, keď sú dvaja bratia v rovnakom fachu, navyše umeleckom? Je tam určité napätie, alebo si navzájom fandíte?
"Napätie v žiadnom prípade. Môžem povedať, že si len pomáhame. Ale keď stojím s bratom na javisku, účinkujeme spolu v Nabuccovi, tak necítim nejaké súrodenecké vzťahy. Na javisku totiž nepoznám brata... Ale vážne, berieme to maximálne profesionálne. Žiadne emocie nehrajú rolu."
O vašom bratovi je známe, že je ochotný a schopný aj prvého januára vliezť do Dunaja. A čo vy?
"Ja som to robil v deväťdesiatom ôsmom, ale iba do novembra. Vtedy bola veľmi chladná jeseň. Začiatkom novembra len tri stupne. Mesiac som vynechal a otužilci prestávky nemôžu mať, takže som to nechal. Neskôr sa mi už do toho nechcelo. Ale občas chodím fandiť, keď majú otužilci nejaké zrazy. Hlavne keď lezú do Dunaja."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
