spomienku si zaslúži aj 17. november, po novom Deň boja za slobodu a demokraciu, a teda už aj štátny sviatok. Práve toto totiž parlament vo štvrtok odhlasoval.
Milé a rešpektuhodné rozhodnutie sa nerodilo ľahko. Rovnaké iniciatívy sa objavili už v minulých volebných obdobiach, 17. november to však zatiaľ dotiahol iba na "pamätný deň". Aj to s odrenými ušami. Odpor, ako nacionálne prihriatej, tak i postboľševickej reprezentácie bol obrovský. Napokon, ani tento návrh Tatára, Osuského a spol. nevyzeral spočiatku veľmi perspektívne. Ešte v septembri na prvom čítaní sa zdalo, že HZDS sa tradične vzpätí. Poslanec-exminister Hudec napríklad prirovnal argumentáciu navrhovateľov k "historickej rétorike oslavovateľov VOSR". A štandardná námietka všetkých klubových rečníkov bola, že "17. november je český sviatok". Tento vtip im síce vydržal dodnes, na milé prekvapenie však dodali cca 20 hlasov... Absolútne špičkový bol veľmajster Cuper: "HZDS vám teda ten sviatok schváli, ale nemyslite si, že ho budete aj oslavovať" (??, P.S.) A počlovečilo sa dokonca aj zopár poslancov SDĽ. Slovom, parádne to prešlo, čo je skvelý výsledok úporného presvedčovania niekoľkých predkladateľov.
Dátum, ktorý bol začiatkom konca totality a komunizmu, nielenže bezpochyby náleží do panteónu dní, ktoré definujú identitu štátu. Ale - ako napísali predkladatelia - symbolizuje jednu z vôbec najvýznamnejších udalostí slovenských dejín. Tak veľmi podstatné pritom ani nie je, že 17. november 1989 "bol jedinou historickou zmenou v dejinách Slovenska, ktorá nebola výsledkom násilia alebo revolúcie". Pre tento sviatok príznačnejšie je, že spolu s Dňom víťazstva (8. máj) znamená jeden z dvoch symbolov prechodu od totality k demokratickému zriadeniu, k slobodnej spoločnosti. Jedným slovom - ešte principiálnejšia vec ako spôsob a procedúra je cieľ, ku ktorému nás tento deň priblížil.
Štátny sviatok by mal stelesňovať a svojím odkazom komunikovať základné hodnoty, na ktorých štát stojí. Túto požiadavku splňuje 17. november vrchovate - priniesol slobodu a bezbariérový priestor na napĺňanie slobody obsahom. Že sa nám to nie vždy darí, nie je chybou zmeny ani dátumu 17. november, ktorý ju naštartoval. Každý si je sám šťastia strojcom, sloboda iba nástrojom a nutnou, ale nie dostačujúcou podmienkou. Aj za vládu a parlament si môžeme sami - kto ich volí? So slobodou veru ide aj zodpovednosť. Aj to je hodnota, ktorú nám vyzvonil 17. november.
Štvrtkovým rozhodnutím parlamentu by však mal začať iný, dôležitejší proces - proces celospoločenského vyrovnania sa so zločinmi a prechmatmi komunizmu. Sedemnásty november v červenom šate je opäť len pripomienkou, že národy, ktoré sa nevyrovnajú s vlastnou minulosťou, sú odsúdené prežiť si ju ešte raz. Hrozné aj na počutie, ale isté prvky "mečiarizmu" už boli výstražným signálom. Neboli náhodou aj dôsledkom toho, ako hanebne sme sa vysporiadali s lustračným zákonom? Prečo sa, a nielen exkomunisti, zúrivo bránime sprístupneniu zväzkov ŠtB? Prečo má Čarnogurského odbor na dokumentáciu zločinov komunizmu 2 (slovom dvoch) platených zamestnancov?? V čase, keď sa vyhadzujú miliardy na galaxiálne kraviny? Prečo musel Ján Langoš z tej istej parlamentnej schôdze, ktorá nám dala nový štátny sviatok, stiahnuť svoj návrh Zákona o pamäti národa, ktorým by sa ustanovil nezávislý úrad na zhromažďovanie, evidenciu, sprístupňovanie, využívanie dokumentov z obdobia všetkých totalít, ktoré tu boli, aj s vyšetrovacími právomocami?
Langoš musel svoj návrh stiahnuť preto, lebo by neprešiel. Na symboly sme už dozreli, na ich napĺňanie v praxi sme ešte asi prislabí. Ale dobre - pred tromi, štyrmi rokmi by iba blázon predpovedal, že v októbri 2001 sa presadí 17. november za štátny sviatok.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
