dvojica ľudí - Viktor S. G. a jeho družka Zlatica V. Minulý rok sme ich navštívili, pričom sa nám vyznali, že v lese bývajú kvôli jeho kráse a kvôli tomu, že majú pokoj od všetkých ľudí. Dnes je situácia iná, z lesa, ktorý mali tak radi, by okamžite zutekali.
Po príchode k ich príbytku nás opäť víta brechot statného vlčiaka, ktorý trhá kusy surového krvavého mäsa. Z chatrče vychádza Zlatica, ktorá je vzhľadom na spôsob svojho života upravená a pýta sa, čo chceme. Odpovedáme, že sme sa prišli pozrieť ako prežili ďalší rok v lese. Všímame si novú, druhú postavenú chatrč, ktorá pribudla k tej pôvodnej. Keď nás Zlatica spoznáva, dáva sa do plaču. "V noci nás prepadlo nejaké komando, vyskočili na strechu, ktorá má vyše tristo kíl a tá na mňa v spánku spadla, roztrhalo mi to nohu, takmer som vykrvácala, preto sme si museli postaviť nový príbytok, pokiaľ Viktor neopraví starú strechu," povedala Zlatica a následne nám ukazuje spomínanú novú chatrč, ktorá je skromne, ale veľmi čisto zariadená. "Žijeme ako sa dá, ale čo máme...? Nič, nič, nikto nám nepomôže, ani nedá prácu. Bola som sa pýtať v Prešove v jednom hypermarkete, ale bolo neskoro. Prečo nedajú skôr vedieť, myslím nejaké avízo v novinách, alebo niečo také. Zo sociálky sa vyžiť nedá."
Viktor sa pridáva a hovorí, že písal Jozefovi Majskému. "Písal som mu, nech pomôže, no nik sa neozýva," hovorí a potom hneď mení tému a ukazuje na množstvo akumulátorov. "Elektrinu máme z týchto batérií, napája nám to aj televízor a rádio. Je to však drahá vec, jedno nabitie stojí až 50 korún, čo je dosť." Problémom pre Viktora a Zlaticu je voda. "Nosíme ju z dediny v bandaskách. Preto sme si zaobstarali aj auto, s ktorým po ňu chodíme," ukazuje Zlatica na červenú Škodu 100, ktorá sa nevedno ako dostala do lesa. Viktor dodáva, že ju kúpili na lízing za tritisíc a mesačne ju spláca po 500 korún. Zlatica ho prerušuje a hovorí, že na nej chodia len vtedy, ak sa zarobí na benzín. "Viktor nosí do zberu železo a kadejaké kovy." Ten sa vzápätí pochváli, že mu to vynesie za mesiac zopár tisíc.
Zlatica sa však opäť rozplače a hovorí, že to nestačí a najradšej by odišla bývať aspoň do nejakej unimobunky, ona vraj už nemôže... Aj keď od minulého roka kúpili auto, Zlatica evidentne pochudla. Pýtame sa na jedálniček. "Niekedy navaríme aj na dva dni nejaké prívarky či polievky, keď už nie je naozaj čo jesť, máme huby. Minule sme ich jedli celý týždeň," usmieva sa Zlatica, o chvíľu sa však chytá za brucho a sťažuje sa, že ju pobolieva žlčník. Spomína, že do tejto nemilej situácie sa dostala potom, ako ušla od svojho manžela, ktorý vraj gambloval a bil ju. S Viktorom sa zoznámila a prisťahovala sa do jeho rodičovského domu v Myslave. "Viktor mal však problémy s otcom a ten nás požiadal, aby sme dom opustili. Boli sme na ulici a prespávali sme, kde sa dalo. Aj na stanici sme boli štyri dni. Myslela som, že sa tam zbláznim. V noci sme len tak driemali. Neprajem to nikomu. Preto sme sa rozhodli, že si v lese za Myslavou postavíme chatrč," povedala Zlatica.
Zlatice sa pýtame, či je spokojná so svojím osudom a či ho nechce zmeniť. Na to pokývne plecami a povie, že s druhom mali podanú žiadosť, no zatiaľ nič nedostali. Písali vraj aj na ministerstvo, no uspokojivej odpovede sa nedočkali. "Čo budem robiť? Neviem. Chcela by som s tým niečo urobiť, ale čo...?" Zlatica je väčšinou sama doma. Pýtame sa jej, čo robí. "V podstate tu nie je veľa roboty, navarím, dám psovi, zafajčím si a čakám, kedy sa vráti Viktor z fušky. Keď však nie je doma, veľmi rada čítam. Mám veľa kníh. Viktor mi ich nosí zo smetiska. Tam ich ľudia odhadzujú. Niekedy mám chuť na detektívky, inokedy na historické."
Čo sa týka ich finančných príjmov, dvojica žije zo sociálnych dávok, ktoré údajne obaja poberajú. Z lesa sa ich paradoxne zatiaľ nik nepokúšal deložovať. "Neporušujeme žiaden zákon. Čistinka, na ktorej žijeme, bola aj predtým čistinkou, nič sme nevyrubovali a taktiež nekopali pre dom základy." Obaja druhovia i napriek takmer bezvýchodiskovej situácii by nemenili za Domov sociálnych služieb, kde by mali síce istú stravu a strechu nad hlavou, no nemohli by bývať spoločne, lebo tieto zariadenia to nedovoľujú.
Na záver sme sa týchto dvoch robinsonov opýtali, či sa považujú za bezdomovcov. Zlatica na to sebavedome vyhlásila: "To teda nie, my tu máme vlastný dom, a netúlame sa v meste a nežobreme - bezdomovcami nie sme..."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
