disciplíne. V čase jej životného jubilea (30 rokov) sme sa pokúsili priblížiť jej športový modus vivendi, problematiku cesty k výkonnosti, v amatérskych podmienkach vskutku komplikované. Do športovej kuchyne sme sa pokúsili nazrieť prostredníctvom jej trénera a manžela Ing. Jaroslava Rusnáka.

Začiatok spoločnej práce

"Vtedy, keď sa Heňa na mňa obrátila s otázkou vedenia jej tréningu, bol som prekvapený, že si vôbec vybrala mňa. Mala za sebou veľa úspechov, ktoré získala predovšetkým zásluhou jej prvého trénera, Tibora Rimaia, ktorý má v chôdzi dodnes svoje nezastupiteľné miesto. Zvlášť v Košiciach, kde položil úspešné základy tejto atletickej disciplíny. Pre mňa osobne to bola ponuka a predovšetkým ťažká práca, ktorá nás čakala. Sám som sa dostával niekoľkokrát z ťažkých športových situácií. Tie mi neskôr pomohli v hľadaní riešenia zložitých športových situácií viacerých atlétov. Každý z nás však musel vedieť pre to urobiť maximum. Keď sme sa pustili do práce, bola upovedomená o spôsobe, ako sa dostať z problémov, ktoré ju prenasledovali."

Hlavná zásada trpezlivosť

"Od začiatku sa prejavila ako veľmi silný, húževnatý typ a vo všetkom, na čom sme sa dohodli, splnila do bodky. Jej tréningový prístup bol nad moje očakávanie, aj keď jej to nešlo. Bol u nej jeden problém: hneď chcela byť najlepšia. Neraz som ju musel krotiť a presviedčať, že niekedy menej je viac. Bola a je nesmierne aktívna i v súčasnosti. Vyskytli sa aj názorové rozdielnosti vo vedení tréningového procesu. Som zástancom trpezlivosti, lebo viem, že kto pracuje poctivo, dočká sa. Jej zlepšenie sa prejavilo už po našej ročnej spolupráci v sezóne 1994. Po získaní finančných prostriedkov od sponzorov a podpory Antona Slobodu, mohli sme skvalitniť tréning a výsledky sa prejavili predovšetkým v najlepšom výkone na 10 km. Čomu som prikladal väčší význam, bola vyrovnanosť jej najlepších výkonov v sezóne 1994."

Vzácny návrat po pôrode

"O rok neskôr sa stala majsterkou Slovenska, no sezónu 1996 Heňa vynechala, lebo sa venovala rodičovským povinnostiam. Zaumienila si vrátiť sa po pôrode k aktívnej pretekárskej činnosti. Svetový pohár v Poděbradoch sme už nestihli, ale aj tak sa ešte v tej sezóne zaradila na štvrté miesto medzi slovenskými chodkyňami. Napriek tomu reprezentačný tréner Juraj Benčík uprednostnil v reprezentácii výkonnostne slabšiu Brnovú a nám neostalo nič iné, len sa zasa pripravovať za vlastné finančné prostriedky, čiastočne aj sponzorov. Heňa dokázala, že stále patrí medzi naše najlepšie chodkyne, čo ukázal aj Európsky pohár v roku 1998 v Dudinciach."

Návrat do reprezentácie, ale...

"Uvedené svedčí o tom, že aj v zložitých podmienkach sme sa dokázali vrátiť do pôvodnej formy, ba sa ešte zlepšila. Veď v roku 1998 dosiahla najlepší slovenský výkon na 10 km. Preferovanie iných na jej úkor, vyčiarknutie zo sústredení a strata pocitu čestnosti v športe zo strany bývalého reprezentačného trénera a vedúceho chodeckej sekcie trénerskej komisie Slovenského atletického zväzu, Juraja Benčíka, viedli k negatívnemu ovplyvneniu jej výkonnosti. S psychologičkou MUDr. Vierou Molnárovou a tiež vďaka jej silnej vôli sa vrátila ako pretekárka. Dokumentovala to výkonmi v roku 2000, hoci bol pre nás obzvlášť ťažký. Mala veľké zdravotné problémy v úvode sezóny, ktoré museli byť liečené chemoterapeutikami."

Vývoj u žien napreduje

"K trati 50 kilometrov, k našej úspešnej účasti na takýchto pretekoch v Taliansku, aj na etapových pretekoch Tour de Romandia vo Švajčiarku musím povedať najskôr to, že sme všetkých predbehli s vývojom v ženskej chôdzi. Ako prví sme s Heňou oznámili chodeckej sekcii, že ženy budú chodiť 20 km. Doteraz si pamätám ten výsmech, ale život ukázal, že sme mali pravdu. Preto ani 50 km nepovažujem za "ultra", ani za extrém pre ženy. Pozrite sa, čo sa deje v atletike žien, jednoducho to myslia ženy s atletikou tak vážne ako muži. Ja osobne, ako aj Heňa, videli by sme prínos v zaradení 50 km žien ako súťažnej disciplíny IAAF. Čo sa týka ultra-pretekov, myslím tým 100 km a viac, dostali sme ponuky nielen zúčastniť sa ich, ale sa aj dlhodobo pripravovať na ne v zahraničí."

Ďalšia perspektíva a ambície

"Ambície? Možné je všetko, keď je zdravie v poriadku. Ak nám bude zdravie držať, tak nie je nič vylúčené. Pretože našou prioritou je robiť šport pre radosť a ak sú v ňom úspechy, tak sa naša radosť násobí. Na túto sezónu sme sa pripravovali v skromných podmienkach. Sem-tam s troškou prispeli sponzori a snažili sme sa využiť aj čas školských prázdnin. Zdravie Henriety sa postupne zlepšuje, pomaly narastá výkonnosť. Škoda, že nebola celkom fit na Európskom pohári v Dudinciach. Rád by som dodal, že pre ňu je radosť súťažiť v zahraničí. Nielen z finančných dôvodov, ale preto, že sa tam dá pretekať bez stresov a bez obáv podať plnohodnotný výkon. Tam si pretekárov vážia, zatiaľ čo na Slovensku je to úplne naopak."

V tréningovej skupine Ing. Jaroslava Rusnáka, ktorý nás zasvätil do života jednej reprezentantky, nejde len o jedinú sólistku. Pod jeho vedením sa vypracovala aj juniorská reprezentantka, ktorá prešla do Banskej Bystrice, ale celý rok súťažila za Akademik TU Košice. Jej bilancia z majstrovstiev SR: tretia medzi juniorkami, prvá medzi dorastenkami a deviata na MS juniorov do 17 rokov v Debrecíne. Trénuje tiež nádejnú žiačku Miroslavu Ivanovú (Junior Prešov) a z ďalších adeptiek patrí k najväčším talentom Dominika Novotná.

Text k foto: Henrieta Rusnáková - Kozlíková. Nar. 17. 10. 1971 v Košiciach. Matka syna Michala. Učiteľka TV na základnej škole. Kluby: od roku 1986 VSŽ, od roku 1991 Slávia TU resp. Akademik TU Košice. Tréneri: dr. Tibor Rimai, Jozef Haraksin (1 rok), Ing. Jaroslav Rusnák. Majstrovské medaily v rôznych kategóriách: čs. šampionáty 3-2-6, slovenské šampionáty 4-9-2. Tiež jedna zlatá a jedna strieborná medaila na majstrovstvách Talianska na 50 km. Reprezentovala v medzištátnych stretnutiach a trikrát v Európskom pohári v chôdzi (1998, 2000, 2001). Osobné rekordy: 3 km 13:21, 5 km 23:12, 10 km 47:00, 20 km 1:44:51, 50 km 5:03:11.

Autor: Miroslav Hazucha

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.