Napriek ôsmim krížikom jeho odchod mnohých prekvapil, lebo stále pôsobil sviežo, ešte dva týždne pred náhlym skonom bol na zasadnutí tlačovej komisie Medzinárodnej lyžiarskej federácie v severských disciplínách vo fínskom meste Lahti.
Málokto vie, že tento svetom uznávaný novinár a reportér sa narodil v Spišskej Novej Vsi, odkiaľ prišiel do Bratislavy. Prvé životné skusy získal na ministerstve financií, ale od glotových rukávov ho lákalo k športovej žurnalistike. Začínal v roku 1939 v redakcii Slovák, no éter nenechal na seba dlho čakať. Ba bol to práve on, ktorý reportoval prvý hokejový zápas na Slovensku, bratislavské derby ŠK (dnešný Slovan) VŠ. Fanúšikovia najstaršej generácie si iste pamätajú na jeho slávne reportáže z hokejových MS 1947 v Prahe, kde sa Československo stalo majstrom sveta a štátny dres obliekol aj Košičan Ladislav Troják, rovnako na jeho relácie zo ZOH 1948 vo švajčiarskom Sv. Morici, no najmä na vysielania, keď bol pri mikrofóne spolu s najväčšou českou reportérskou osobnosťou všetkých čias Josefom Lauferom. Obaja sa výborne doplňovali, a keďže Mašlonka mal krásny a farbistý jazykový prejav, bol pohotový a odborne fundovaný, stal sa najuznávanejšou slovenskou postavou, ba získal si veľké sympatie i medzi českými fanúšikmi. Aj po rokoch, keď nepracoval v rozhlase a bol zástupcom šéfredaktora obrázkového týždenníka Štart, si ho ako bývalú známu dvojicu s Lauferom pražskí novinári veľmi vážili, jednoducho bol pre nich vždy hosťom a nevšedným pojmom. V roku 1946 sa stal spoluzakladateľom Klubu slovenských športových novinárov a desiatky rokov jeho príkladným a starostlivým tajomníkom. Ako šéf viacerých tlačových stredísk na významných medzinárodných podujatiach bezchybnými službami im dodal ešte väčší lesk. Práve v takejto funkcii výrazne prispel k propagácií majstrovstiev sveta v severských lyžiarskych disciplínách v roku 1971 na Štrbskom Plese, o desať rokov neskôr držal ochrannú ruku nad tlačovými službami na basketbalových ME mužov v bratislavskej skupine, a tak by sme mohli pokračovať ďalej. V tejto oblasti bol jednoducho neprekonateľný. Iní by možno s Mašlonkovými schopnosťami dosiahli na svojom poli viac. Lenže vzorný šéf v ZAS (Zpravodajská agentúra Slovenska) a neskôr v Československej tlačovej kancelárii nechcel vyplniť prihlášku do KSČ, čo znamenalo nútený ústup z pozícií a musel odísť i z agentúry. Prijal miesto v športovom týždenníku Štart. Našťastie vtedajší neprajníci neboli proti, naopak nevedomky mu zrejme iba pomohli, lebo sa mohol naplno venovať svojej záľube. Najskôr ako vedúci oddelenia, neskôr v role zástupcu šéfredaktora bol pre mladších kolegov postrachom, lebo pri čítaní rukopisov dôsledne dbal na presnosť faktov a čistotu slovenčiny. Tá ho zdobila aj pri reportovaní, a tak tých, čo mali možnosť počuť niektorú z jeho reportáži priamo či z archívnych záznamov neprekvapí, že ho znalci dávajú dodnes za vzor aj mladším a starším rozhlasákom. Nečudo, veď to bol pán reportér s veľkým R.
Málokto je azda natoľko sebakritický voči svojej osobe, ako bol on. Za všetky príklady hovorí predovšetkým skutočnosť, že po vzniku televízie chcela športová redakcia upútať fanúšikovský národ práve jeho menom. Mašlonka sa novoty nezľakol, zoznámil sa s prácou v novom médiu, ale rýchlo sa s ním rozlúčil. Jednoducho zistil, že to nie je žáner pre jeho naturel, nechcel za každú cenu a za kotrmelce skúšať to, čo mu nehralo stopercentne do karát. Nakoniec sme ho aj pochopili, pretože veľké meno si získal ako rozhlasový reportér i majster pera a autor niekoľkých publikácií. Medzi nimi má významné miesto "Zlatá kniha futbalu na Slovensku", ktorú napísal spolu s Jozefom Kšiňanom. Nespomíname ju náhodne. Jednak kvôli histórii, ale aj... V apríli v roku 1947, teda niečo vyše mesiaca po MS v hokeji v Prahe, vyšlo v náklade 10 750 výtlačkov I. vydanie publikácie "Oknem rozhlasové kabiny", v ktorej Otakar Procházka písal svoje zážitky v češtine a spolureportér Štefan Mašlonka v slovenčine. Náš jazyk a štylistika sa od tých čias veľmi zmenili, takže jeden z nestorov slovenskej športovej žurnalistiky sa musel s mnohými zvratmi a slovami rozlúčiť a zvykať si na nové. Len tak na porovnanie - zo záverečnej kapitoly sme vybrali na ukážku z vtedajšej slovenčiny aj slová, ktoré už dávno zapadli prachom: "Mnohým hráčom sme prišili všelijaké prezývky, zrodené z momentálneho nápadu. Tak na príklad belovlasý poľský obránca Czysewski, ktorý úmerne svojmu veku presedel viac času na lavici striedacieho boxu, než na klzišti, dostal hneď na začiatku majstrovstiev pseudonym ´Komorník maršala Pilsudského´ a ináč sme ho už do konca šampionátu nenazvali. Väčší vtip je v tom, že jeden z kolegov novinárov toto pomenovanie počul a v snahe po presnom informovaní svojich čitateľov, hneď ho ako stopercentne pravdivé uverejnil. Aj pre hbitých zametačov snehu našli sme vždy hlučný pokrik uznania. Ľúbil sa nám starostlivý správca stadia a "ľadmajster" v jednej osobe Ranuška a tlačový vševed, ochotný pán Zettel, ktorý nám odkladal vaše listy a dary. Konečne z hľadišťa to u nás vyhrala tribúna južná, lebo sme na ňu najlepšie videli a dostávali jej hlahol rovno do kabíny." Keďže reportéri boli na MS obľúbení, z pražskej Kooperatívy dostal Mašlonka takúto veršovačku: "Zdravíme Tě svorne všici, Mašlonečko Štefane, když Ty máš "puk na palici", nic se zlého nestane. Když Tě, bratře, posloucháme v reportáži s Procházkou, sotva kdo z nás hlabu láme se slovenskou otázkou." V tej istej knihe z MS v záverečnej kapitole dodal: "Nenávidím slovo populárny. Vymazal som si ho zo svojho slovníka, aby mi nepripomínalo úspechy, aby som pri svojej práci myslel len na ňu, lebo ju mám rád." Nebolo to a nie je to veru každodenné vyznanie, ale taký bol Štefan Mašlonka, ktorý spomedzi všetkých novinárov sa stal najčastejším návštevníkom Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach buď ako zástupca tlače, alebo ako čestný hosť. Takúto poctu si na východe zaslúžil iba on, profesor svojho novinárskeho remesla, človek, ktorý postavil športovú kultúru na vyššie poschodia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
