sa správajúci muž, je pojmom nielen v domácej, ale aj svetovej leteckej akrobacii. Pplk. Ing. Marián Sakáč, jeden zo zakladajúcej šestice pilotov akrobatickej skupiny Biele Albatrosy, ním naozaj je. V kokpite lietadla strávil 2 700 letových hodín, čo je jedno z najvyšších čísel v histórii skupiny. Stretnutie s ním sme využili na rozhovor o ceste Bielych Albatrosov k sláve, o jej úskaliach, ale aj o ľudských osudoch tých, ktorých majstrovské kúsky na oblohe sledujeme vždy so zatajeným dychom.
Vznik Bielych Albatrosov datujú leteckí odborníci na november 1990. Dôvodom vraj boli blížiace sa deviate Majstrovstvá sveta v parašutizme v Bolkovciach pri Lučenci, ktoré mala slávnostne otvoriť letka košickej Vysokej vojenskej leteckej školy.
Je to tak. Mali sme pripraviť trojicu lietadiel, ktoré počas hrania štátnej hymny mali preletieť nad výsadkármi a s manévrom proti tribúne nad čestnými hosťami zo zahraničia. Bola to príležitosť, ktorú sme museli využiť. Ako zástupca veliteľa pre letovú prípravu som 27. novembra zorganizoval úvodné zhromaždenie s mladými inštruktormi nášho útvaru, ktorí prejavili záujem lietať v akrobatickej skupine. Prišli siedmi. Pre oficiálne začatie prípravy skupinovej zlietanosti pre ukážky na verejnosti bolo však potrebné získať súhlas velenia Stíhacieho letectva a Protivzdušnej obrany . Vďaka autorite, ktorú mal veliteľ VVLŠ SNP plk. gšt. Ing. Ján Mokoš vo velení letectva, koncom apríla 1991 sme dostali výpis z rozkazu o príprave jednotky a vykonaní leteckých ukážok v rámci Display Teamu československého vojenského letectva. Do tejto jednotky bola naša skupina zaradená. Pre nácvik a vystupovanie sme si vybrali lietadlá typu L-39C, čiže Albatrosy.
Kto tvoril prvú akrobatickú skupinu Bielych Albatrosov?
Boli to piloti, učitelia lietania našej VVLŠ SNP v Košiciach. Pre výcvik v skupinovej zlietanosti to boli pplk. J. Dobeš, pplk. M. Sakáč, mjr. J. Horník, mjr. J. Baláž a mjr. Ľ. Novák. Pre prezentáciu v sólovej akrobácii bol určený pplk. I. Chvojka, ktorý už mal skúsenosti s vystúpením na verejnosti v malej výške.
Niektorí z nich však už nie sú medzi nami...
Bohužiaľ, áno. Major J. Horník zahynul pri spolupráci s Protivzdušnou obranou na strelnici v Kežmarku a mjr. Ľ. Novák, tragicky zahynul vlani, pri vystúpení na Medzinárodnom dni detí na letisku v Sliači. Zhodou okolnosti, jeho manželka pochádza z Michaloviec.
Letecká akrobacia je nesporne veľké umenie a majstrovstvo, ale nie je tak trochu aj nebezpečným adrenalínovým športom?
Pre nás to nebol adrenalínový šport, ale súčasť dennej tvrdej práce. Také je totiž zamestnanie vojenského pilota.
Vráťme sa k výcviku. Byť leteckým akrobatom predpokladá v prvom rade dokonale ovládať svoj stroj, čiže mať nalietaných veľa hodín. Boli ste takí mladí a už s takými letovými skúsenosťami?
Pred rokom 1990 mal náš útvar štyri letky, jednotky, ktoré boli schopné samostatne organizovať, plánovať a vykonávať praktický letecký výcvik. Každý deň lietali dve letky, vrátane soboty a často aj nedele. V lete sme na dopoludňajšiu smenu vstávali o pol tretej ráno a z letiska sme odchádzali po štrnástej hodine. Odpoludňajšia zmena začínala prípravou predpoludním a končila, keď už nejazdila ani mestská hromadná doprava. Úrovňou teoretickej prípravy a metodikou leteckého výcviku sa naši učitelia zaraďovali do svetovej triedy. V tom čase som mal za rok priemerný ročný nálet 460 letov a 211 hodín. Obrovský bol aj ekonomický prínos školy pre celú republiku. V súčasných podmienkach Slovenského letectva budú piloti potrebovať aspoň 5 rokov, aby nalietali to, čo my vtedy za rok. A bohužiaľ, výcvik zahraničných letcov robia naši susedia.
Čiže prípravu ste mali vynikajúcu, bolo treba pridať už iba špeciálny výcvik pre akrobatické zostavy.
Áno, ako piloti sme boli dobre pripravení. Chcem zdôrazniť, že vedomostný potenciál a praktická vyspelosť odborníkov našej školy boli skutočne vysoké. Nakoniec, Biele Albatrosy to potvrdili, veď v priebehu niekoľkých rokov sme sa zaradili medzi európsku špičku a uznávali nás vo svete. Už v roku 1993 sme lietali na leteckých dňoch a medzinárodných súťažiach vo Veľkej Británii a vo Francúzsku. O rok na to sme už vystupovali v Dánsku, Holandsku, Maďarsku, Rakúsku, v Čechách, celkom V roku 1992 sa naša skupina rozrástla o siedmeho pilota, pplk. Ing. Jozefa Kellu, ktorý robil sólové akrobacie vo chvíľach, keď bola šestka tvoriaca skupinový let mimo dohľadu divákov a tým sme sa zaradili do svetovej špičky.
Ponuky na vystúpenia potom prichádzali stále vo väčšom počte. Avšak práve v časoch najväčšej slávy, v roku 1997, ste zo skupiny odišli. Prečo?
V júli 1996 pri bežnom cvičnom lete v skupine, keď som letel s mjr. Ing. R. Rozenbergom, ktorý bol vo výcviku ako náhradník, vplyvom turbulencie sme sa zrazili s lietadlom, ktoré nás podlietavalo pri zmene zostavy. Nevidel som pred seba, plechy z prednej časti zakrývali kabínu a preto niekoľko metrov nad zemou sme sa katapultovali. Pri jednom nácviku mi skupina uletela, čo bolo veľmi nepríjemné pre pilota, ktorý letel vedľa mňa. Pri vysokých preťaženiach sa môj zdravotný problém opakoval. Nastal teda čas prijať ťažké, ale o to zodpovednejšie rozhodnutie a odísť. Moju pozíciu v skupine zaujal kpt. R. Rozenberg.
Čo robíte teraz, v civile?
Pri mojej špecializácii mám v Michalovciach problém zamestnať sa.
Ako vnímate Biele Albatrosy dnes?
Zdá sa mi, že skupina zostala stáť, pretože nemá technické zabezpečenie. Piloti sú schopní, ale to nestačí. Je veľkou škodou, že Biele Albatrosy nemôžu aj naďalej tak intenzívne robiť dobrú propagáciu Slovensku ako vo svojom najlepšom období.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
