párnokopytníkov na jedného. Bývali časy, keď boli takéto veľkokapacitné kulinárske zvyklosti bežné. Keď sa ženil kráľ Matej s Beatrice Neapolskou (r. 1476), panovnícky dvor v Budíne objednal na prípravu svadobnej hostiny okrem iného dvesto kotlov. Z nich malo byť desať takých veľkých, aby sa v každom uvarili dva voly. Dvadsať kotlov malo byť pre dvadsať volov, čiže jeden kotol pre jedného vola. Stovky pekáčov, kastrólov, šerpiniek, tisíce lyžíc, stovky nožov, okrem spomenutých kotlov, boli predmetom objednávky od košických železiarskych a mediarskych majstrov. Na terajšom Námestí osloboditeľov v Košiciach bola predsunutá veža - barbakan - kde bolo varenie volov v obrích kotloch bežné.
Pri takom majstrovstve a šikovnosti košických remeselníkov, nielen výrobcov riadu, by bolo hriechom nechať zapadnúť prachom storočí to, čo ich voľakedy preslávilo. Preto na Hrnčiarskej ulici sa pokúšajú o renesanciu remesiel, ktoré majú v meste tradíciu. Okrem hrnčiarskeho, kožušníckeho, pekárskeho, stolárskeho, zlatníckeho, aj kováčske. Všetko, čo súviselo s kovom, malo dobrý zvuk zásluhou fortieľa majstrov. Košičania s plnými mešcami otvárali aj huty a to mimo Košíc. Huty prevádzkovalo aj mesto, napríklad Mestskú klinčikáreň v Čermeli, v poddanskej obci Košické Hámre zase železiareň. V Košiciach boli už v 15. storočí najviac zastúpené špecializácie, súvisiace so spracovaním kovov, ale aj baníctvom. Boli to kováči, zámočníci, mečiari, ostrohári, podkovári, panciernici, klampiari, panvičiari, zvonári, nožiari, cinári, zlatníci, klinčiari, zbrojári a okrem nich ešte aspoň sedem špecializácií. Podľa nich vznikali aj priezviská: tavič - Schmelzer, hutník - Kochermacher, železiar - Eisner, mediar - Rotgieser. Zápisy o remeslách a vzniku mien podľa nich preskúmal a vedecky spracoval do publikácie náš popredný historik prof. Ondrej R. Halaga. Vyšla v Nemecku v nemčine a je rukoväťou pre historikov a lingvistov pri štúdiu nielen priezvisk, ale aj vývoja nárečí.
Remeslá boli staršie ako cechy, ktoré vznikali v snahe čeliť konkurencii. Ak niektoré remeslá cítili potrebu organizovanosti v cech, mohli tak urobiť bez toho, aby dali hneď potvrdiť svoje stanovy vrchnosti mestu, zemepánovi alebo kráľovi (v 13. - 15. st.). Mohli sa dohodnúť s niektorým príbuzným remeslom, ktoré malo potvrdené stanovy, na cechovej federalizácii. Ak bolo v jednom federalizovanom cechu viac remesiel či špecializácií, každé malo svoje orgány samosprávy, nad ktorých činnosťou bdel ústredne volený tzv. "otec". Bez problémov mohlo hociktoré remeslo vystúpiť z federalizovaného cechu a pripojiť sa k inému, alebo sa stať samostatným cechom, ktorý si vytvoril stanovy a za poplatok ich dal potvrdiť vrchnosti. Prínos organizovanosti bol v tom, že takí majstri mali výhody a lepšie pracovné uplatnenie. Košické kovospracujúce remeslá boli združené do cechovej federácie, v ktorej vydržali 30 rokov, aj to nie všetky. Postupne z nej vystupovali. Kováči a zámočníci vytvorili samostatný cech. Neskoršie, ako sme už písali, vytvárali nielen remeselníci z Košíc, ale aj z iných miest metropolné cechy v rámci Košickej provincie, aby chránili svoje trhy. Mali precízne vypracované stanovy, ktoré udivujú aj dnes, na čo všetko pamätali. Štúdiom stanov kováčskeho cechu sa zaoberal Dr. Butkovič, bývalý riaditeľ Slovenského technického múzea v Košiciach, kde sú doposiaľ uložené v nemeckej pôvodine. Aj jeho zásluhou sa podarilo zachrániť činný hámor v Medzeve ako technickú pamiatku. V Mestskej klinčikárni v Čermeli bol starý hámor na klince. Ak by vyhotovili jeho model, mohol by byť v budúcej kováčskej dielni na Hrnčiarskej ulici a normálne by pracoval. Klince z neho by boli atraktívnym suvenírom pre turistov, nehovoriac o lopatke alebo inej drobnosti, vykovanej technológiou klasického, pravého, nefalšovaného kováčskeho remesla.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
